Autor je umelec a publicista
Ak prezidentka po vyčerpávajúcich mesiacoch pandémie hovorí o potrebe pokoja založeného na pravde, spravodlivosti, vecnosti a solidarite, je to pochopiteľné. Zdá sa však, že práve v záujme upokojenia zranenej krajiny časť nepríjemnej pravdy v jej správe o stave republiky nezaznela.
Prezidentka sa nám prihovorila ako obhajkyňa ľudí, ktorých už roky trápi nepriazeň osudu. Raz v podobe mafiánskej vlády, inokedy v nekompetentnom riadení štátu a nakoniec v dosahoch pandémie.
To, čo sa javí ako osud, je však v skutočnosti skôr charakteristickou črtou krajiny, ktorá opakovane robí zlé rozhodnutia, aby nimi následne martýrsky trpela.
Ani dnes nič nenasvedčuje tomu, že by sa Slovensko zo svojho utrpenia poučilo. Veľká časť spoločnosti sa nedokázala poučiť z pandémie, z obnaženia mafiánskeho systému vládnutia ani z voľby politického entertainmentu.
Kým sme si mohli hovoriť, že za pandémiu môžu Krajčí a Matovič, bolo to oslobodzujúce.
