Autor je maliar a básnik
V mnohých z nás zanechala návšteva pápeža Františka dobrý pocit. Na rozdiel od návštev jeho predchodcu Jána Pavla II., ktoré boli zafarbené istým cirkevným triumfalizmom (do veľkej miery pochopiteľným, zvlášť v čase jeho prvej návštevy krátko po páde totalitného režimu), Františkova návšteva mala akýsi strohejší, civilnejší rozmer.
Namiesto cirkevníctva dôraz na univerzálne hodnoty, namiesto pátosu vľúdnosť a úsmev. Tieto vlastnosti sú dôsledkom toho, čo je na tomto pápežovi azda najpríťažlivejšie.
Vedomie, že všetci sme súčasťou jednej rodiny, že každý z nás – nech sa momentálne ako indivíduum prejavuje akokoľvek – je nezameniteľnou súčasťou toho istého celku.
Toto myslenie má v Európe mnohých predchodcov. Majster Eckhart, Erazmus Rotterdamský, Pierre Teilhard de Chardin či Emmanuel Lévinas.
Pápežov príhovor v záhrade prezidentského paláca sa niesol v tomto duchu. Bol variovaním rôznych tónov a významov slov ako bratstvo, jednota, celok. Pri spomienke na svätých Cyrila a Metoda ani tak neakcentuje ich nábožensko-kultúrny prínos ako skôr to, z čoho ich misijná aktivita vyvierala.
