Autor je profesor bioetiky na Princetonskej univerzite
Pred dvanástimi rokmi, počas Medzinárodného roka astronómie, ktorý pripomínal 400. výročie, odkedy Galileo prvýkrát použil ďalekohľad, som napísal esej „Hodnota bledomodrej bodky“, úvahu o tom, ako astronómia odhalila ohromný vesmír plný nepredstaviteľného počtu hviezd, čím sa scvrkol význam nášho slnka a našej planéty.
„Bledomodrá bodka“ je opisom, ako vyzerá Zem na fotografii z roku 1990, ktorú urobila kozmická loď Voyager, keď sa dostala na vonkajšie hranice našej slnečnej sústavy. Esej naznačuje, že poznanie získané vďaka astronómii „nás núti uznať, že naše miesto vo vesmíre nie je nijako mimoriadne významné“.
Galaxia obývaná inteligenciou
Nedávny príspevok na blogu Holdena Karnofského ma primal znovu tú myšlienku zvážiť. Karnofsky je jedným z riaditeľov Otvorenej filantropie (Open Philanthropy), nadácie venujúcej sa filantropickej činnosti, a preto sú úvahy o dosahu rozhodnutí, koho a ako podporiť, jednou z jeho úloh. A rozmýšľa v skutočne dlhodobom horizonte.
Karnofsky predkladá možnosť, že žijeme „na samom začiatku kratučkého zlomku času, keď sa galaxia mení z útvaru takmer bez života na prevažne obývanú“. Dalo by sa povedať, že ten „kratučký zlomok času” sa začal, keď naši predkovia po prvý raz použili nástroje, asi pred tromi miliónmi rokov.
Skončí sa, keď naši potomkovia – ktorými možno budú skôr digitálne mozgy ako biologické organizmy – zabývajú celú galaxiu, pričom možno predznamenajú civilizáciu predstavujúcu obrovské množstvo vedomých bytostí, ktoré prežijú desiatky miliárd rokov.
Podľa Karnofského existuje vysoká pravdepodobnosť, že tento proces obývania galaxie sa začne už v tomto storočí. Do roku 2100 by sme mohli vyvinúť technológiu budovania sebestačných osídlení iných planét.
Táto myšlienka odráža inú, ktorú roku 2011 vyjadril nebohý filozof Derek Parfit ku koncu druhého dielu knihy Na čom záleží (On What Matters): „Žijeme v kľúčovom zlome dejín.“ Tak ako Karnofsky aj Parfit mal na mysli príchod technológií, ktoré by pri rozumnom využití umožnili nášmu druhu prežiť „svoje najnebezpečnejšie a najrozhodujúcejšie obdobie“ a našim potomkom rozšíriť sa po celej galaxii.
Parfit hovorí skôr o „niekoľkých nadchádzajúcich storočiach“ ako o tomto jedinom storočí v zmysle obdobia, keď ľudia môžu žiť nezávisle od iných planét, ale aj to bude len „kratučký zlomok času“ v porovnaní s tým, čo príde.
Naším najdôležitejším príspevkom k tomuto vývoju by bolo zaistiť prežitie inteligentného života na našej planéte.
