Autorka je režisérka
Bola to taká dlhoročná partička starých kamarátov. Rôzne profesie, rôzny vek, spoločný koníček. Dajme tomu autá. Alebo horolezectvo. Letecké modelárstvo. Čo chcete. Nesmiem ich prezradiť.
V každom prípade, boli to muži v plus-mínus strednom veku, plus-mínus normálni, etablovaní, príčetní, roky sa poznali a vychádzali si navzájom v ústrety, požičiavali si štartovacie káble a príklepové vŕtačky.
Potom prišla pandémia a niekde medzi jej jednotlivými vlnami aj očkovanie proti covidu. Skupina sa rozdelila, ale len tak mentálne, väčšina partie ctila nevyslovené pravidlo, že každý nech si robí, čo uzná za vhodné, a nepresviedča o svojej pravde ostatných.
Až zrazu raz v sobotu prišiel medzi kamarátov jeden z nich, nazvime ho X, teda trebárs Xavier, a správal sa čudne. Aj s nimi bol, aj s nimi nebol. Udržiaval si odstup. Akoby medzi ním a ostatnými bola neviditeľná trojmetrová bariéra, ktorú Xavier úzkostlivo dodržiaval.
Keď tretíkrát v panike zacúval pred podanou rukou, pritlačili naňho kamaráti s otázkou, čo sa mu stalo a či mu náhodou nepreskočilo.
"Ále, chalani," povedal Xavier nešťastne. "Ja vás mám rád, vidíte, aj som medzi vás prišiel, ale vy mi škodíte na zdraví. Teda, vy zaočkovaní. Lebo odkedy vás zaočkovali a ja som blízko vás, mne sa každé ráno o pol siedmej pustí krv z nosa."
Pozerali naňho asi siedmi mlčky a šokovane niekoľko sekúnd.
Potom sa jeden z nich pre istotu spýtal: "To z nášho očkovania sa tebe púšťa krv z nosa?"
"Hej," povedal Xavier tragicky. "Asi sa nebudeme môcť stretávať."
