Autor je autor Cynickej obludy a publicista
Anna Záborská si myslí, že má poslanie od boha. To je, samozrejme, v poriadku. Štefan Harabin si zasa myslí, že mal byť prezidentom, a Peter Marcin, že je vtipný. Stáva sa to aj najlepším z nás a nie je to nič, s čím by si moderné, pod odborným dohľadom podávané psychofarmaká neporadili.
V rámci tohto presvedčenia sa Anna Záborská už rok a pol snaží presadiť v parlamente hocičo, čo má oporu v Biblii (a väčšinou len tam) a zároveň tým možno šikanovať cudzích ľudí, predovšetkým ženy, a vracať svet o pár storočí nazad, do čias vlastných jej naturelu, kde práve vehementné priznávanie sa k transcendentálnym vnuknutiam slúži ako základné oprávnenie požívať a distribuovať moc.
Problém je, že v ostatných parlamentných voľbách pán boh nebol zapísaný na žiadnom zozname voličov, dokonca ani v okrese Svidník nie, a ak by aj bol, stále by mal len jeden hlas, rovnako ako hociktorý iný bradatý pán s impulzívnymi sklonmi k násiliu, akých na Slovensku nepochybne zopár prebýva.

Čiže v parlamentnej demokracii sekulárneho štátu je poslanie od boha veľmi nevýrazným mandátom. Môžete si to napísať na predvolebný leták, spomínať v rozhovoroch, ale reálne vám to je rovnako platné ako poslanie od Alaha, list z Rokfortu alebo požehnanie Veľkej zelenej prepisovačky. Žetóny určujúce, na čo máte najbližšie štyri roky mandát a aké témy máte presadzovať, pochádzajú výhradne od ľudí.