O vážnych veciach sa rozprávali v kúpeľni a púšťali si pri tom vodu do vane. Vedeli, v ktorej miestnosti nemôžu hovoriť o tajných stretnutiach a o kritických textoch, ktoré píšu. Telefonáty cez pevnú linku boli inscenáciami pre načúvajúci štát: ahoj, ako život? Treba kúpiť mlieko?
V osemdesiatych rokoch československí, poľskí a maďarskí autori samizdatu vedeli, že ich štát aktívne odpočúva a vedie si o nich podrobnú evidenciu. Občianska odvaha a neposlušnosť boli ich pracovnou metódou.
Novinári zakázaných publikácií mali svoje rituály. Stretnutia si dohadovali na miestach, ktoré aj ich samých prekvapili. Nikdy neprichádzali spolu a odchádzali len po jednom. Občas si pred dohodnutým stretnutím kúpili lístok na vlak do malej dedinky, kde vystúpili a potom sa tajne vrátili do mesta.
Poznali tváre niektorých svojich prenasledovateľov. Ak sa stretli v kaviarni na okraji mesta a objavil sa niekto podozrivý, tak gestami naznačili, že musia zmeniť tému.
Skutočné odkazy si písali na ceduľky a hneď ich spálili v popolníku. Popolníky boli všade, lebo všade sa fajčilo.
Bolo jasné, kto a prečo odpočúva
Redaktori maďarského samizdatu Beszélő si chránili svoje zdroje. Svoje mená otvorene uverejňovali, aby sa polícia zameriavala na nich a nie na ľudí, ktorí im pomáhali, či už informáciami, alebo s distribúciou. Polícia u nich robila pravidelné razie. Rátali s tým a naučili sa s tým žiť.
Beszélő vychádzalo každé tri mesiace a hlavným cieľom vydavateľov bolo, aby štát premeškal deň tlače. A tak ani samotná redakcia nevedela o tom, kde sa publikácia tlačí a kto je spojka redakcie s tlačiarňou.
Napríklad 2000 kusov výtlačku okamžite rozdelili na 25-kusové balíky a rozposlali po celej krajine. Štátu sa vždy podarilo chytiť jedného alebo dvoch distribútorov, ale nikdy nerozložil celú sieť. Redaktori nikdy nemali pri sebe viac ako zopár výtlačkov.
V Gutenbergovej galaxii
Takto sa fungovalo vo svete, kde bolo jasné, kto a prečo sleduje novinárov. Novinári presne vedeli, aké komunikačné kanály sú napojené na štát, vedeli, že štátna bezpečnosť sa snaží verbovať aj ľudí z ich okruhu, aby donášali na svojich kolegov.
Donášači boli navonok naďalej revolucionármi a kritizovali komunistický štát, ale v skutočnosti už boli na tej druhej strane.
Toto bol systém, ku ktorému sa otvorene priznávala aj komunistická moc na ideologickom základe. Bola to galaxia Gutenberga bez googlu a facebooku, kde občianska odvaha dokázala oslabovať mašinériu štátu. Niektoré samizdaty boli udržateľné aj jedno celé desaťročie.
Príliš veľké lákadlo?
Dnes novinári vo fungujúcich demokraciách väčšinou nepredpokladajú, že ich štát odpočúva. Ich bezdôvodné odpočúvanie alebo sledovanie je vždy medzi prvými znakmi zneužívania moci a technologického aparátu tajných služieb. Ak sa niečo také prevalí, médiá bijú na poplach. Oprávnene.