Autor je bývalý učiteľ
V základnej škole som odučil presne štyridsať rokov. Z toho polovicu v minulom storočí a polovicu v tomto. Keď som nastúpil do učiteľských služieb, učil som jedného deviataka, ktorý opakoval ročník. Stretli sme sa o dva roky a prišlo aj na platy. Priznal som 1 600 korún o on ako závozník hovoril o 2 600 korunách s tým, že som sa mal lepšie učiť.
To je najvýstižnejší odkaz na platy učiteľov, ale najhoršie je, že to trvalo ďalšie desaťročia a aj po roku 1989. Ponovembrový režim kopíroval postavenie učiteľov toho predchádzajúceho.

Stále podpriemerné platy mohli prinášať len podpriemerný dôchodok. Učitelia po vyše tridsiatich rokoch práce so žiakmi odchádzali okolo roku 2000 na dôchodok so 7 500 korunami. Pričom ceny potravín a viacerých tovarov boli vtedy vyššie ako dnes.
Pre mnohých to znamenalo dosť peňazí na lieky, skromnú stravu a teplú vodu. Bez preháňania môžeme hovoriť o sociálnom zločine na učiteľoch a ich potupe, veď s týmto poslali učiteľov na dôchodok na ďalších takmer tridsať rokov.
Dá sa v tomto prípade učiteľom vyčítať druhé zamestnanie? Sú tu ešte také sentimenty, že učiteľ by mal čo najviac vidieť, aby mohol žiakom veľa povedať. Lenže od atraktívnejších dovoleniek bol aj je učiteľ oslobodený.
Neochotné zvyšovanie platov
Vakcína pre učiteľov bola v hre aj pred desiatimi rokmi. Niektoré médiá podsunuli verejnosti, že platy učiteľov sa môžu zvyšovať aj ušetrením jednej protichrípkovej vakcíny a zrušením fiktívnych poukazov rekreácie. Tu sa uplatnila fantázia, že desaťeurová vakcína dokáže ročne zvýšiť plat učiteľa – mesačne o 83 centov.