Autorka je ekonómka, pracuje v Inštitúte sociálnej politiky. Text predstavuje súkromný názor autorky.
Zomia je nový, chytľavý názov pre horské oblasti Ázie, ktoré sa ťahajú od Vietnamu až po Indiu. Žije v nich viac ako sto miliónov ľudí rôznej etnicity, ktorí však majú podľa amerického politológa Jamesa Scotta niečo spoločné. Sú utečencami pred štátmi, ktoré sa budovali v údoliach.
Vo svojej knihe Umenie úniku pred vládou: anarchistická história náhornej juhovýchodnej Ázie prišiel s odvážnou hypotézou. Na ľudí z hôr Zomie by sme sa nemali pozerať ako na necivilizovaných barbarov, ale ako na tých, ktorí sa rozhodli žiť mimo dosahu štátov.
Úmyselne si zvolili nomádsky životný štýl, ktorý im dvetisíc rokov umožňoval unikať pred vojnami, poddanstvom, daňami a epidémiami. Mohli a vedeli trvalo obrábať pôdu. Napriek tomu sa rozhodli radšej klčovať a vypaľovať lesy a presúvať sa vždy, keď sa pôda vyčerpala.
Scott toto "únikové poľnohospodárstvo" považuje za politickú voľbu. Štáty ho nedokázali monitorovať, a preto nomádov chránilo pred zdaňovaním aj konfiškáciou majetku.
Osobitnú ochranu nomádom poskytoval zložitý horský terén. Scott ako príklad uvádza obsadenie Tibetu Čínou v roku 1951. Z Pekingu do Lhasy je to vzdušnou čiarou zhruba 2600 kilometrov. Najkratšia trasa však vtedy viedla okľukou po mori do Kalkaty a odtiaľ vlakom a koňmo cez indický štát Sikkim.
Logistika bola taká náročná, že už pol roka po dobytí Tibetu čelila čínska armáda vyhladovaniu, a tak jej museli loďou do Kalkaty a potom mulicami do hôr doručiť tritisíc ton ryže.
Ďalšie zásoby doviezli z Mongolska na dvadsiatich šiestich tisíckach tiav, z ktorých polovica cestou zahynula alebo utrpela zranenia. Koľko zdrojov by bolo potrebných na udržanie pozícií na vrchole každej hory?
Zomia však podľa Scotta už nie je tým útočiskom, akým bývala. Vzdialenosť z údolí do hôr skrátili nové technológie, od leteckej dopravy až po internet. Štáty dostali do rúk mocné nástroje na ovládnutie periférie a nijako sa nerozpakovali použiť ich.
Táto recesia je iná, väčší dosah má na ženy Čítajte Šifroví pankáči sa sťahujú do virtuálnej Zomie
V máji 1992 požiadal matematik Eric Hughes svojho priateľa, fyzika Tima Maya, aby mu pomohol s hľadaním domu v Kalifornii. K hľadaniu domu sa však podľa amerického novinára Stevena Levyho, autora knihy Crypto: Ako kódujúci rebeli porážajú vládu a zachraňujú súkromie v digitálnej ére, nikdy nedostali.
Celé tri dni totiž strávili diskusiami o tom, ako vytvoriť virtuálne útočiská mimo dosahu štátu. "Kedysi si mohol získať súkromie tak, že si odišiel do pohraničia, kde ťa nikto nemohol obťažovať. So správne použitou kryptografiou sa môžeš do pohraničia odsťahovať znova - a navždy," tvrdil Hughes.
Hughesovi a Mayovi filozofovanie nestačilo. Na jeseň 1992 preto pozvali na stretnutie asi dvadsať ľudí s podobnými názormi. Libertariánskych programátorov, ktorí chceli zredukovať vplyv vlád na ekonomické transakcie.
A tiež extropiánov, ktorí si po smrti plánovali dať zmraziť hlavy, aby ich neskôr niekto mohol priviesť späť k životu. Keď ich novinárka s prezývkou St. Jude počula rozprávať o budúcnosti, nazvala ich cypherpunkermi, z anglického cypher (šifra) a cyberpunk (žáner sci-fi zameraný na technológie). Všetci prítomní boli novým termínom nadšení, píše Levy.
Nové, digitálne peniaze boli od úplného začiatku prioritou skupiny. Online nemôžete zaplatiť ani donášku pizze bez toho, aby to nebolo zaznamenané na niekoľkých serveroch. Vaša banka vie, koľko ste minuli v supermarkete, kde ste boli na obed aj kam sa chystáte na dovolenku.
Každá platba kartou, každý prevod z účtu sa viaže na konkrétne meno a číslo občianskeho preukazu. Neprekvapuje preto, že Eric Hughes v manifeste cypherpunkerov nástojil na tom, že "súkromie v otvorenej spoločnosti vyžaduje anonymné transakčné systémy".
Mimo online priestoru anonymitu zaručuje hotovosť. Ani tú však cypherpunkeri nevnímali ako bezproblémovú. Papierové peniaze používame vo viere, že si zachovajú svoju hodnotu. História nás však učí, že vlády sú v prípade potreby pripravené túto dôveru zneužiť.
Stačí si prečítať úvod knihy Keď peniaze zomrú britského novinára Adama Fergussona. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny bola hodnota nemeckej marky, britského šilingu, francúzskeho franku a talianskej líry zhruba rovnaká. Koncom roka 1923 by sa dal šiling, marka alebo líra vymeniť za milión miliónov mariek, aj keď v reálnom živote by na taký obchod podľa Fergusona nikto nepristúpil: "Marka bola mŕtva." Jej hodnota zmizla v špirále hyperinflácie.
Ako si teda cypherpunkeri predstavovali ideálne peniaze? Anonymné ako hotovosť, ktorú niekomu dáme do ruky bez akéhokoľvek záznamu o našej identite, a nezávislé od vlád, centrálnych bánk a korporácií. Dokladajú to aj názvy prvých návrhov kryptomien: Hashcash, z anglického hash (kryptografická funkcia) a cash (hotovosť), alebo Bit Gold (doslova bitové zlato).
Snívať o novom spôsobe nakupovania však bolo jednoduchšie, ako ho naozaj vytvoriť. Počítačový vedec Jeremy Clark identifikoval takmer sto pokusov o vytvorenie platobných systémov založených na kryptografii. Mnohé z nich neboli nikdy implementované a ostali len na papieri.
A potom sa na scéne zjavil bitcoin.
Morálne dilemy (aj) v čase pandémie Čítajte Ako obnoviť dôveru
Fungovanie finančných systémov vyžaduje veľa dôvery, pripomína vo svojich pamätiach Timothy Geithner, bývalý šéf newyorskej pobočky Federálneho rezervného systému a neskôr minister financií.
Ľudia vkladajú peniaze do bánk, pretože veria, že im ich banka kedykoľvek vyplatí aj s úrokom. Banky peniaze ďalej požičiavajú, pretože veria, že si po vklady neprídu všetci naraz. Veci sú v poriadku až do chvíle, kým sa pred bankou nezačnú hromadiť panikáriace davy.
