Autorka je režisérka
Svety mŕtvych a živých sa priblížia, takmer sa dotknú. Ľudia vyjdú do tmy a ponesú na hroby predkov svetlo.
V roku 998 si opát Odo uvedomil, že jediný spôsob, ako zbaviť Európu tohto neduhu, je pohanský sviatok pokresťančiť. Vymyslel to tak elegantne, že už tisíc rokov považujeme keltský a slovanský sviatok spojený s obradným zdobením hrobov za kresťanský patent.
Moje detstvo plynulo na dedine, pod uhoľným dymom nad domami, v ktorých sa rodilo i umieralo, za zvuku kostolných zvonov. Na veľkej posteli sme spávali traja. Babka s termoforom pod žilnatými nohami, ja v strede, na kraji dedko.
Ráno, myslel si, že ešte spím, ma pohladil po vlasoch a zašepkal: „Toto zlaté.“ Mal zlaté zuby, keď sa usmial, zakaždým vyšlo slnko.
Celá dedina bola navzájom spriaznená. Dvere sa otvárali a zatvárali. Za strýcom Paľom, strýcom Vincom, strýcom Dominom, strýcom Pipkom aj jeho najlepším kamarátom Rybičkom.
Rozhovory sa začínali a končili smrťou. Kto umrel? A on ešte žije? Ten už tu dlho nebude...
Najdôležitejší sviatok v roku boli Dušičky. Cintoríny premenené na chryzantémové záhrady, umelé ruže vo vázach bez vody, voskové sviece zápasiace s vetrom... Plátenná taška a vo vrecku zápalky.
