Autor je teológ a spisovateľ
Kultúrny a umelecký život je nositeľom polemického dialógu so smrťou. Kultúrne teórie venujúce sa skúmaniu pôvodu abstraktného myslenia sa dnes prikláňajú k poznaniu, že všetko, čo ľudstvo stvorilo bez ohľadu na pôvod rozmanitých civilizácií, pochádza z pohrebných rituálov.
Vďaka tomu sa zápas so smrťou a pocitom ohrozenia premieňa v dobrých časoch na prijateľný fatalizmus, rešpektovanú hranicu vôle, za ktorou sa odohráva neznáma skutočnosť.
Evolučná kultúrna zručnosť nás síce nepripravila na našu vlastnú smrť, no dokázala zo smrti blízkych urobiť takmer logickú pointu konca existencie v podobe, ako ju vyžadujú fyzikálne a biologické zákony.

Ako sa však pozeráme na smrť cudzích a vzdialených ľudí, akým spôsobom premýšľame nad ich životom, čo z pocitov, ktoré v sebe máme počas konfrontácie s blízkou smrťou, v nás ostáva a objavuje sa aj vtedy, keď sa dozvedáme o smrti nám neznámych ľudí?
Ako sa volali, kam chodili do školy?
V minulých dňoch objavili historici v Bielorusku ďalší z masových hrobov z druhej svetovej vojny. Telesné pozostatky patria pravdepodobne obetiam nacistickej rasovej politiky.
Za forenzným skúmaním identity a okolností smrti popravených však vyniká otázka, kto boli ľudia, ktorých nahádzali do jám, strieľali na okraji, aby padali na seba vo vrstvách posypaných vápnom, a ešte strieľali do hláv, ak ich smrteľne netrafil exekučný peletón opitých vojakoch a miestnej paramilície?