Milé čitateľky, milí čitatelia,
z nahrávok a videí chatovej úderky priateľov a podporovateľov Smeru si dopĺňame obraz aktérov, ktorých prípadný návrat k moci považujeme za možný najhorší obraz Slovenska.
S potenciálnym premiérom, ktorý s ľahkosťou vysvetľuje oligarchovi, že neverí polícii a neoznámi krádež 50-tisícovej hodnoty. S možným ministrom vnútra, ktorý svoju svedeckú výpoveď v živej veci koordinuje s obhajcom trestne stíhaného bývalého prezidenta polície.
S právnikom, ktorý manipuluje a demonštruje akúsi obscénnosť právnickej praxe, kde sa hranice medzi právnym zástupcom a priamym aktérom káuz nebezpečne prelínajú.
Lenže práve v takej situácii, keď tí, čo znásilňovali právny štát, sa radia o návrate, je nesmierne dôležité, aby sme dokázali roztriediť, kde nachádzame verejný záujem a kde už nie. Sme svedkami trestných činov alebo len pokračovania bezcharakternosti a arogancie, na ktoré nemáme paragrafy?
Mohli byť tie nahrávky bez zverejnenia zničené? Bolo by to správne? Ušlo by verejnosti niečo dôležité?
Bez odpovedí na tieto otázky by sme sa mohli spustiť nebezpečnou cestou. A aj keď Robert Fico hovorí o Sorosovej pomste, väčšina novinárov tieto aspekty zvažuje.
Odpočúvanie novinárov, ale aj politickej opozície je rubikonom, ktorý sa v demokratickej krajine bez silného dôvodu neprekračuje. Samozrejme, že si kladieme otázku, či bol silný dôvod aj v tomto prípade. Bolo to cielené na Fica a jeho podpornú skupinu? Alebo je na Slovensku pytliactvo tak ostro sledované?
Moji kolegovia Matúš Burčík a Roman Cuprik sa pozreli na zaujímavé súvislosti prípadu, aby verejnosti pomohli nájsť odpovede. Je zjavné, že nešlo len o rozštvrteného jeleňa.
Čítajte: Príbeh nahrávok z chaty. Fica objavil Martin Juhás, brat šéfa tímu Kuciak
Zlynčujeme ťa za našu slobodu
Pôsobí to ako banálna príhoda covidovej scenérie. Pri vstupe do reštaurácie v obchodnom centre strážnik poprosil mladšiu ženu a jej manžela, aby sa preukázali dokladom o očkovaní alebo výsledkom PCR testu. Bol to starší pán a prihovoril sa slušne. Dobrý deň, smiem poprosiť, žiaľ, bez toho to nepôjde, všetko čo k tomu patrí.
Žena s krikom, že ona nikomu nič ukazovať nebude, odsotila strážnika a vošla bez rúška do prevádzky. Nepotrebuje rúško, nepotrebuje očkovanie, ona potrebuje len slobodu. Niektorí z obecenstva boli pobúrení a radili zavolať políciu, niektorí zas využili situáciu, aby vošli bez kontroly. Ale políciu nikto nezavolal. Ani pokorený strážca vstupu. Vraj čo by s tým robila.
Zrazu sa bojovníkmi za slobodu stávajú tí frustrovaní, ktorí si vybíjajú zlosť na ľuďoch rešpektujúcich pravidlá. Tí, pre ktorých je odmietanie pravidiel druh dobrodružstva, šanca ukázať štátu prostredník. Prečo vlastne? Lebo sa cítia obmedzovaní.
Predpokladám, že strážnik si večer ponadáva na svoju prácu, ale zo Slovenska sa neodsťahuje a nebude mať pocit existenčného ohrozenia.
Keď agresia zabíja (minimálne nádej)
Lekár a infektológ Vladimír Krčméry taký pocit ohrozenia mal. Odporcovia očkovania, čo je eufemizmus na opis hlučnej tlupy, demonštrovali pred jeho domom, kričali na neho, že je strojcom genocídy. Hovorí, že jeho fotka je na zozname členov epidemiologickej komisie, ktorá vraj koluje v niektorých reštauráciách, aby ich neobslúžili.
Potom začala kolovať výzva na jeho likvidáciu. Vtedy sa Krčméry rozhodol odísť do zahraničia. Jeho prenasledovateľmi neboli ľudia, čo chceli diskutovať o bezpečnosti očkovania. Potrebovali kanál pre svoje emócie. Chceli trestať. Mali pocit, že zaručene vedia, ako to je, že očkovanie je genocída.
Kolega Ján Krempaský povedal, že rozhovor s Krčmérym bol jeden z najintímnejších, aké ako novinár pripravoval. Opýtal sa profesora, či po útokoch nezvažoval, že sa z médií stiahne. Aj rodina ho prosila, aby sa vzdal verejných vystúpení. On neposlúchol, vydržal len mesiac.
„Máte totiž dilemu. Poznáte nejaké riešenie, a nepoviete ho, ale necháte si ho pre seba. Potom ste spoluzodpovedný za tých mŕtvych. V mojej monografii som napísal také heslo, že radšej si nechám nadávať, ako mať za sebou cintorín. Veľmi zle sa odchádza lekárovi do večnosti, keď má za sebou veľký cintorín,“ vysvetľuje Krčméry.
Čítajte: Krčméry: V kostole mi odmietli podať ruku, inde na mňa vytiahli zbraň
Kto a ako diskutuje?
Útoky na ľudí, ktorí upozorňujú cestujúceho v autobuse alebo zákazníka v obchode, aby si nasadil rúško, nie sú diskusiou. Šíriť vírus s pocitom, že je to niečie ľudské právo, v skutku nie je odvaha.
Podgurážení aj Robertom Ficom a pocitom, že sa blíži čas, keď všetky obmedzenia padnú. Už ani plexisklo pod nosom nebude potrebné, lebo vírus pokorí pád vlády a príchod inej reprezentácie. Nepokorí. A je viac menej isté, ak by Fico vyhral posledné voľby, čisto pragmaticky by siahal po obmedzeniach. A pravdepodobne by bol zástancom očkovania, lebo by chápal, že niet inej cesty. Lenže on sa momentálne cynicky tvári, že nič chápať nemusí. Mimochodom, pamätá si niekto, aký mal návrh na manažovanie pandémie?
Veď diskutujme na úrovni. Ale ako sa to dá s ľuďmi, pre ktorých veda je zbytočná otrava? Diskutovať chcú často aj ľudia, ktorých facebookovské lajky povýšili na úroveň odborníkov a denne chrlia príspevky plné prívlastkov a nálepiek o skorumpovaných médiách, epidemiológov v službách zahraničného molocha. Ako by mala vyzerať takáto diskusia?
Chrániš prírodu? Škodíš Slovensku
Naozaj nie je náročné stať sa objektom extrémistickej nenávisti. Stačí sa postaviť na stranu slabých, podporovať menšiny, veriť vede a verejne promovať jej výsledky, objektívne hodnotiť históriu, kritizovať rôzne reinkarnácie fašizmu. A najnovšie napríklad chrániť prírodu.
Na prvý pohľad sa zdá nereálne, že predstaviteľov extrémistických strán by mohla nejakým spôsobom zaujímať reforma a zonácia národných parkov, ak tam nemajú svoje tábory domobrany. Lenže zaujíma a môj kolega Peter Getting hľadal odpoveď prečo a čo vlastne tento záujem spôsobuje.
Určite nikto nečaká sofistikované diskusie o vysádzaní lesov alebo vplyve ľudských zásahov do chránených oblastí. Ide opäť o hlučné protesty a o útoky, aj fyzické, na ochranárov.
Čítajte: Extrémisti otočili o 180 stupňov. Huckajú ľudí proti ochranárom
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
