Autor je hudobník
Stalo sa to pred pár rokmi. Už to, ako Fico pompézne oznámil politickú podporu iniciatíve Mareka Maďariča, nieslo všetky známky kvalitného populizmu obrasteného nánosom komunistického jazykového balastu.
V rečiach o láske k pôvodnej tvorbe, prázdnych floskulách o citlivom vnímaní neľahkého údelu domácich autorov či patetických rečiach o posilňovaní národnej identity mal vtedy zaniknúť akýsi dnes už dávno zabudnutý prešľap bývalej vlády.
Nápad s kvótami v podstate nemal na prvý pohľad žiadnu funkčnú chybu, ale v umeleckej "rodine" narobil okamžite poriadny zmätok. Už po pár mesiacoch sa skvelá myšlienka roztavila na nepoužiteľnú masu protichodných názorov.
Vzájomné názorové útoky zástupcov súkromných rozhlasových staníc, umelcov aj širokej verejnosti nedali na seba dlho čakať. Odvtedy sa ho nikomu nepodarilo korigovať, ba ani presvedčiť spoločnosť, že triumfálny nápad inžinierov Smeru by mal prežiť. Teda niežeby sa o to niekto vôbec pokúšal.
Nikam sme sa neposunuli ani v otázke dôležitosti pôvodnej domácej tvorby. Pokazené status quo naďalej drieme na dne záujmu spoločenského aj zákonodarného auditória. Jednoducho, stále sme o krok pozadu.
Umiernenejšia časť začala opatrne uvažovať o tom, či ten náš premiér predsa len nenašiel v sebe zvyšky láskavého sociálneho demokrata, na akého si pamätali, keď ešte jazdil hromadnou dopravou.
Ďalší si pravdepodobne povedali: "Od tých síce nemôže vzísť nič dobré, ale počkajme, možno sa predsa raz pomýlia a urobia niečo, čo nebude učinená katastrofa."
Medzi nich som patril aj ja. Chyba.
