Autor bol prezidentom Nezávislých kresťanských odborov Slovenska, pracuje v strane ŠANCA
Kým Ján Košč vo svojom článku tvrdil, že odbory nám nehnednú, mne sa zdá, že sčervenali.
Sme svedkami, že so stúpajúcou aktivitou postkomunistických odborárov z Konfederácie odborových zväzov (KOZ) po ostatných parlamentných voľbách sa občania často pýtajú, kde boli odborári z KOZ doteraz.
Dokonca sa hovorí o politickej objednávke opozičných politických strán, hlavne strany Smer-SD, ktorá má dokonca s KOZ podpísanú zmluvu o úzkej spolupráci.
Podpísaním tejto zmluvy sa vlastne stali vazalmi tejto strany, čo je v krajinách pôvodnej EÚ absolútne nemysliteľné. Prieči sa to aj zásadám Medzinárodnej organizácie práce (MOP) o činnosti zástupcov zamestnancov, teda odborov.
Odbory nehnednú, hnedne nám spoločnosť Čítajte KOZ prichádza o monopol
V minulosti, za vlády premiérky Ivety Radičovej, či predtým, za vlády premiéra Mikuláša Dzurindu, sme boli svedkami protestov odborárov pred Úradom vlády, blokády autostrád či hraničných prechodov.
Aj železničiari zastavili na dva dni prevádzku a lekárski odborári hádzali plášte po vtedajšom premiérovi Dzurindovi. Dokonca sme mohli sledovať vysypanie hnoja pred ministerstvo práce a sociálnych vecí ministra Ľudovíta Kaníka.
Lenže, ostatných dvanásť rokov toto akosi u našich odborov absentovalo.
Ich činnosť bola a je v súzvuku so sprofanovanou stranou Smer-SD, do ktorej tiež prešli bývalí komunisti ako po revolúcii do KOZ. Odborári si teda za ostatných dvanásť rokov vlády premiéra Roberta Fica a Petra Pellegriniho zvykli, že ich vláda počúva viac ako zamestnávateľov.
