Autor je analytik, publicista a expert na európsku politiku
Členské štáty Európskej únie v týchto týždňoch čelia rastúcemu počtu výziev, od tretej (či štvrtej, v závislosti od štátu) vlny pandémie covidu-19 a prudkému rastu chorých, ktorý najmä v menej zaočkovaných regiónoch opäť ohrozuje fungovanie verejného zdravotníctva; cez infláciu vyvolanú vysokými cenami energií a výpadkami v zásobovacích reťazcoch spôsobenými pandémiou; až po eskaláciu napätia na bielorusko-poľsko-litovsko-lotyšskej hranici.
Všetky tieto výzvy majú európsky rozmer. Ako ukázali už predošlé vlny, šírenie ochorenia covid-19 môže obmedziť slobodu pohybu občanov Únie. Vysoké ceny energií aj tovarov majú vplyv na fungovanie jednotného trhu a menovú politiku eurozóny.
Nuž a hybridný konflikt, v ktorom Bielorusko zneužilo migrantov, privezených z Blízkeho východu, na útok na susedné štáty, je výzvou pre ochranu vonkajšej hranice EÚ aj pre zle fungujúcu spoločnú azylovú aj zahraničnú a bezpečnostnú politiku.
Jednoducho povedané, hoci lokálne pociťovanie následkov týchto výziev by mohlo budiť dojem, že ide o izolované problémy konkrétnych členských štátov, opak je pravdou: sú to európske problémy, ktoré si vyžadujú európske riešenia.
O to frustrujúcejšie je, keď vlády niektorých členských štátov odmietajú čoraz častejšie nielen takéto riešenia, ale aj samotné hodnotové základy, z ktorých vychádzajú. Blokujú tým akcieschopnosť Únie ako celku a pomáhajú vyvolávať a posilňovať dojem, že Európa na viac jednoducho nemá.
Bosna a Bielorusko
Za všetko dva príklady: Bosna a Hercegovina.
To, že Európska únia nedokáže rozhodne konať proti nacionalistom v Republike Srbskej, ktorí ohrozujú existenciu mierových dohôd a zvyšujú pravdepodobnosť nového ozbrojeného konfliktu, je fakt, ktorý už vnímajú aj Spojené štáty – preto ich špeciálny vyslanec Escobar tento týždeň navštívil Západný Balkán a neváhal pohroziť veľmi tvrdými ekonomickými sankciami srbským nacionalistom.
