Autor je prezident MESA 10 a exminister financií
Viem, konštatovanie obsiahnuté v titulku tohto článku sa viac podobá na poplašnú správu ako na návrh riešenia, ale šanca stále existuje.
Situácia vo vládnej koalícii mi v istom zmysle pripomína prvú vládu Mikuláša Dzurindu. Na pripomenutie pre neskôr narodených, bola to vláda, ktorá prišla po Mečiarovi v roku 1998.
Zdedila krajinu vylúčenú z integrácie do EÚ a NATO, s rozvrátenou ekonomikou, rozkradnutými podnikmi a bankami, nesplácanými faktúrami zo strany štátu, ktorý si (rovnako ako ostatní) musel požičiavať za 25-percentný úrok.
Krajinu, ktorú na konci Mečiarovej éry vtedajšia americká ministerka zahraničných vecí verejne nazvala čiernou dierou Európy.
Koalíciu tvorilo až osem politických strán, pričom päť z nich kandidovalo na spoločnej kandidátke Slovenskej demokratickej koalície (SDK). Druhou najsilnejšou (ale z hľadiska jednotlivých strán vlastne najsilnejšou) stranou bola bývalá komunistická strana premenovaná na Stranu demokratickej ľavice (SDĽ).
A práve pôsobenie tejto strany v koalícii mi veľmi pripomína to, čo vidíme v súčasnosti v podaní Borisa Kollára a jeho strany Sme rodina.
Držala nás vidina integrácie
Krajina a ekonomika boli po Mečiarovi vo veľmi zlom stave, takže prvá Dzurindova vláda musela robiť aj veľa nepopulárnych reforiem a opatrení a SDĽ bola programovo takmer proti všetkým.
Napriek tomu sme urobili väčšinu toho, čo bolo treba a ešte s tým bonusom, že po štyroch rokoch snahy o bojkotovanie reforiem sa SDĽ po voľbách v roku 2002 nedostala ani do parlamentu, kým reformné stredopravé strany zostavili druhú Dzurindovu vládu, ktorá (už nebrzdená SDĽ) urobila hlboké reformy a Slovensko výrazne posunula dopredu.
Dva najdôležitejšie predpoklady, prečo sme to v rokoch 1998 – 2002 zvládli napriek deštruktívnej politike SDĽ, sa volali Dzurinda a kotva dobiehania integračného manka.
Najsilnejším zjednocujúcim putom širokej koalície bola snaha dobehnúť integračné manko, ktoré Slovensko za Mečiara utrpelo vylúčením z prvej skupiny krajín integrujúcich sa do Európskej únie.
Keďže väčšina reformných opatrení bola nevyhnutnou podmienkou na zmazanie integračného zaostávania, mali sme na SDĽ silnú páku v tom, že ak ich neschválime, nedobehneme susedov a nevstúpime spolu s nimi do EÚ v prvej vlne a tým zlyháme v hlavnom poslaní koalície.
Takže nakoniec, voľky-nevoľky, vždy keď to bolo nevyhnutné, SDĽ sa nakoniec podvolila.
Na Borisa cez plán obnovy
Spoločnou kotvou dnešnej koalície by mohol byť Plán obnovy a odolnosti EÚ. Môžeme z neho dostať veľa peňazí, sú však podmienené reformami. Reformami, ktorých najväčšou prekážkou je strana Sme rodina.
