Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Sedíme v aute a pozorujeme zubry. Pár sto metrov za nami je značka, ktorá pred nimi varuje. Všade okolo les. Bielovežský prales nerešpektuje štátnu hranicu medzi Poľskom a Bieloruskom, na rozdiel od ľudí si to môže dovoliť.
Najväčšia zubria populácia na svete žije práve tu. Na tieto majestátne zvieratá sa chodia pozerať turisti z celého sveta. Teraz sú hotely a penzionáty plné policajtov, vojakov a nás, novinárov. Zubry majú prázdniny. Nelovíme zvieratá, ale ľudí. Utečencov.
Prechádzame obcou Siemanowka. Napadá mi, že ostnatý drôt, ktorým poľskí pohraničníci opevnili hranicu, je aj pre zubry európske neprekonateľný. Žiletkový plot zraňuje tých, ktorí sa nedajú odradiť a skúsia sa ním "prehrýzť" na druhú stranu.
Stáda, ešte nedávno migrujúce sem a tam, drôt rozdelil. Nešťastné zvieratá ostali uväznené každé tam, kde sa práve páslo, navyše vyrušované preletmi vrtuľníkov, sporadickou streľbou, plačom detí a žien, krikom mužov a štekotom psov.
Táto reportážna cesta na poľsko-bieloruskú hranicu nás stojí dosť síl. Je presýtená čakaním. Nekonečným, občas v zime v temnom lese, niekedy v aute, často aj v niektorom z pohostinstiev, ktoré lemujú tzv. zakázanú zónu – trojkilometrový pás pozdĺž hranice, kam po vyhlásení núdzového stavu poľskou vládou nesmie nikto, okrem miestnych obyvateľov.
Máme však šťastie. Ja a môj kolega Gabo Kuchta, fotograf a človek neskutočne trpezlivý, chvíľami až flegmatický. Narazili sme na "nich" hneď prvý večer. Ale radšej pekne poporiadku.
Ahmadov pohreb
Novinári z celej Európy, ba aj nejakí svetoví, sa zišli do východného Poľska. Mnohí sa ubytovali v Bialystoku v lacných hoteloch s nezdravými poľskými raňajkami, tí z bohatších agentúr zamierili do drahých penzionátov blízko hranice. Všetci však s rovnakým cieľom. Uloviť utečenca.
