Ďakujem za pozvanie a možnosť prehovoriť k vám.
Využijem túto príležitosť hneď na úvod aj na poďakovanie vo vlastnej, vskutku osobnej veci – nebyť 17. novembra 1989, tak tu nestojím ako člen vlády reprezentujúci demokratickú krajinu.
A nebyť mnohých z vás tu prítomných, mohli udalosti pred 32 rokmi prebehnúť inak.
Nebola by to prvá ani posledná revolúcia vo svete, ktorá sa neskončila tak, čím pôvodne chcela byť: ani ako nežná, ani ako revolúcia.
Existuje veľa múdrych slov veľkých osobností o tom, aké dôležité je uchovávať pamäť. A rovnako poznáme inšpiratívne výroky o tom, že – pamäť – nepamäť – napríklad svoj zápas o slobodu a demokraciu si musí zviesť každá jedna generácia sama a odznova.
Nejde však „len“ o slobodu a demokraciu.
V minulom 20. storočí to vyzeralo tak, že každá generácia si bude možno musieť vytrpieť aj svoju vlastnú vojnu – čomu sa našťastie podarilo predísť, aj vďaka pamäti na strašnú druhú svetovú vojnu.
Keď sme však prekročili prah nového 21. storočia, akoby sme znovu prestávali byť citliví na to, čo k tým dvom strašným vojnám v 20. storočí viedlo: ľudská pamäť aj u nás v Európe akoby bledne, osobitne v novom rytme politiky, ktorá sa odohráva v 24-hodinových sekvenciách – okrem iného práve s cieľom pamäť a najmä politické súvislosti vytesňovať. Kalkulovať so stratou pamäte voliča je dnes dôležitým nástrojom politiky.
Prečo spomínam tieto pomerne triviálne skutočnosti?
Lebo sa nám pred očami odohráva jeden unikátny historický paradox.
Ešte nikdy v dejinách ľudstva nebolo také ľahké, rýchle a lacné odovzdať skúsenosť, príbeh, pamäťovú stopu státisícom a miliónom ľudí.
Za sekundu, za minútu, za pol dňa vie dnes hocikto dostať správu, príbeh, posolstvo k obrovskému množstvu ľudí.
Ale ešte nikdy za posledných sto rokov západnej civilizácie nebolo také ťažké prebrodiť sa k pravde, k poznaniu a uchovaniu autentickej pamäte.
V dobe, keď bežný človek najmenej trikrát denne zaručene narazí na falošný príbeh, vykalkulovanú dezinformáciu alebo dobre zacielený booster zlej emócie.
Naša história je históriou našich príbehov, a preto je vaša misia neoceniteľná a nenahraditeľná – nie tie neosobné icloudy zaplnené vetešou, ale tie ozajstné archívy plné života sú už dnes, a v budúcnosti ešte viac budú neoceniteľným prameňom poznania pre budúce generácie vrátane historikov.
Aký je teda „príbeh“ tohto dnešného dňa, 32 rokov po 17. novembri 1989?
Tri desaťročia sme hovorili, že to je úspešný príbeh „slobody a demokracie“ – a je to pravda. Nikdy v dejinách si naše dva národy neužívali toľko slobody, bezpečia a prosperity ako v tomto čase.
Postupne ale azda začíname ešte viac rozumieť aj slávnemu výroku prezidenta Reagana o tom, že sloboda má trvanlivosť tak jednu generáciu. Že to teda nie je trvalé dedičstvo, ale ju musí ochrániť a vybojovať každá generácia odznova.
Vidím to tak, že v roku 1989 sme získali slobodu a založili pravidlá demokracie a po viac ako tridsiatich rokoch znovu politicky zápasíme a rozhodujeme o tom, akým obsahom našu slobodu a našu demokraciu naplníme.
Tento zápas má dnes jednu vážnu odlišnosť oproti roku 1989: odohráva sa v oveľa zložitejších medzinárodných pomeroch ako vtedy v roku 1989 a my nemáme ten luxus vybrať si oddychový čas.
Akokoľvek by sme si to možno chceli uľahčiť, nahradiť, obísť, dnes nejde o nič menšie ako o spôsob vládnutia a spravovania spoločnosti.
Ide o to, či udržíme a obnovíme dôveru v taký spôsob vlády, v ktorom rôzne politické prúdy dokážu slobodne diskutovať, viesť dialóg a demokratickú súťaž, a tak sa vysporiadať s problémami aj protirečeniami.
Alebo či prijmeme názory o tom, že liberálna demokracia ako spôsob vládnutia a priestor pre demokratickú súťaž, je mŕtva, a že ju treba nahradiť nejakým iným modelom – čo je dnes vlna, ktorá sa pokúša zaplaviť Západ a ktorá má pozoruhodnú integrovanú podporu aj fašistov, aj anarchistov, aj extrémnych nacionalistov, aj národných socialistov, aj pragmatikov bez zábran, bez hodnôt a bez škrupúľ.
Pritom sa nedá prepočuť, že toto volanie po potrebe odpútať sa od ponovembrového spôsobu vládnutia silnie aj v našom stredoeurópskom priestore.
Áno, ide o to, či dovolíme, aby náš región strednej Európy bol vnímaný ako priestor, kde sa nejaká takáto osobitná, zmutovaná alternatíva demokracie rodí alebo dokonca udomácni – v ktorej sa „správny demokrat“ posudzuje podľa toho, ako silno, nahlas a často demonštruje svoju oddanosť novej podobe národno-kresťanského princípu, ktorý je povýšený nad princíp občiansky, a posudzuje sa podľa toho, s akou vehemenciou pohŕda tzv. západným, rozumej dekadentným spôsobom vládnutia.
Je skvelé, keď Česko a Slovensko slávia spolu, aj keď ako dva samostatné štáty, dnešný sviatok pripomínajúci najdôležitejší moment našej modernej histórie.
Pre mňa je česť byť tu s vami v Prahe a hovoriť k Vám tu na podujatí Pamäti národa a mať pri tom aj paralelne záštitu nad predstavením „Milada Horáková“, ktoré sa začína už o malú chvíľu v Obecnom dome.
O to silnejšie si zároveň uvedomujem, že teraz je ten moment, keď sa odkaz nášho Novembra 1989 tu v strednej Európe dostáva do veľmi naliehavého kontextu.
Práve z tohto dôvodu chcem na záver využiť túto príležitosť a pozvať vás a vašich politických predstaviteľov, aby sme dnes my, Slováci a Česi, tu v našom geografickom priestore, dokázali že sloboda a demokracia, občiansky princíp, ľudské práva, skrátka všetko to, o čo išlo v roku 1989, sú hodnoty, o ktoré sa treba usilovať.
Z môjho pohľadu niet sporu, že nám pri tom pomôže aj uchovanie pamäte, a za túto misiu ďakujem vám všetkým, ktorí ste jej súčasťou.
