Milé čitateľky, milí čitatelia,
sociálne siete sa stali verejným priestorom. Má k nim prístup skoro každý webovo-gramotný človek. Stali sa médiom, kde nikto nerediguje texty. Je nesmierne náročné kultivovať verejnú diskusiu, ak nechceme vykynožiť humor a iróniu a zároveň hľadať hranice, za ktorými sa humor a irónia stávajú útokom.
Ukázal to aj prípad komunikácie komentátora denníka SME Petra Tkačenka a autora Cynickej obludy Rada Ondřejíčka, ktorého tvorbu denník SME niekedy uverejňuje, na sociálnej sieti twitter.
Musíme rátať s tým, že na novinárov má verejnosť vyššie nároky. Lebo aj my sa často snažíme určovať hranice. Lebo sme to my, ktorí kritizujeme a hodnotíme politikov.
Spolupracovníci SME by sa mali zdržať vyjadrení typu „ona je kresťanka a nemali by sme sa vysmievať postihnutým“, lebo to unáša diskusiu o tom, že sa nám niečo nepáči, smerom, kde vôbec nemala byť. Je to za čiarou. Redaktori by mali vážiť slová aj v komunikácii na sociálnych sieťach.
Našim kritikom by som však adresovala výzvu, aby účelovo nevyužívali pochybenie nášho spolupracovníka na ďalšie zovšeobecnenie, aby sa z diskusie nestal ideologický boj, v ktorom sa napokon stratí podstata debaty o slušnosti.
Ja som už ponúkla svoje ospravedlnenie všetkým, ktorých sa táto kauza dotkla.
Ak skutočne chceme skultivovať verejný priestor, mali by sme to urobiť úprimne a konzistentne.
Mali by sa zastať zraniteľných, na ktorých denne útočia, menšín aj žien, ktoré sú obeťami sexuálneho obťažovania. Zastaňme sa Rómov, ktorých ešte aj v 21. storočí vykážu z kaviarne pre farbu pleti, homosexuálov, ktorých aj verejné osoby nazývajú chorými ľuďmi.
Ak nastavujeme latku, tak si prejdime aj vlastné príspevky na sociálnych sieťach a predstavme si, že zajtra sa masa užívateľov bude zaoberať našimi slovami.
Malo by odznieť aj to, že vyargumentovaná kritika kohokoľvek alebo akejkoľvek tvorby je nevyhnutná. Bez nej strácame orientáciu, kde sa končí umenie a začína gýč. Na hodnotenia, samozrejme, máme iné kritériá v obývačke a vo verejnom priestore.
Zároveň tento prípad ukazuje aj to, ako funguje kombinácia sociálnych sietí, masy a deformovaných informácií. Niektorí sa ma pýtali, ako som mohla pripustiť, aby na stránkach denníka SME bolo publikované, „že kresťania sú postihnutí a už by nikdy nemali mať deti“. Hľadali text na denníku SME a nenašli.
Nemohli. Nikdy sme nič také na stránkach SME nepublikovali. Ani Peter Tkačenko nič také nepovedal.
Píšu nám mnohí ľudia, žiadajú odo mňa rôzne veci: od mojej rezignácie až po odchod z krajiny v mene slušnosti. Mnohí píšu racionálne a ja im odpisujem. Niektorí však používajú jazyk horší než ten, ktorý odznel v komunikácii nášho redaktora a spolupracovníka. Lebo si to podľa nich zaslúžime.
Áno, robíme chyby, aj vážne, ale očakávame primeranú reakciu spoločnosti. Nikto, ani my, ani naši kritici, by nemal reakciami zovšeobecňovať, urážať a šikanovať. Lebo potom zmeníme masu na tribunál, ktorý chce trest okamžite vykonať.
V redakcii sme o tom, čo sa stalo, veľa hovorili. Redaktorom sme dali opäť do pozornosti náš kódex, ktorý zahŕňa aj správanie na sociálnych sieťach.
Nechceme prísť o privilégium humoru, vtipu, irónie, dokonca aj ostrej, ktorá môže udrieť aj tam, kde to môže bolieť. Potrebujeme karikatúry, dokonca aj o náboženstve, fanatizme, ale práve preto potrebujeme citlivo hľadať hranice. Aby sme potom neostali tápajúci, zaseknutí niekde medzi hystériou a necitlivosťou.
Ak to nezvládneme, dostaneme sa do bodu, keď už všetci zabudnú na pôvodnú komunikáciu a v priestore ostane len interpretácia, ktorá bude otvárať zákopy.

Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME