Autorka je sociálna poradkyňa
V utorok sa začalo vypočúvanie kandidátov a kandidátok na funkciu komisára pre deti. Tri ženy a jeden muž naznačili, čo by sa mohlo diať na tomto úrade, ak im ho zveria.
Hovorili o tom, akým deťom by sa chceli venovať. Ako z učebnice sociálnej práce.
Tým, čo uviazli v epicentre rodičovských vojen. Šikanovaným deťom. Tým, čo žijú vo vylúčených komunitách. Deťom v detských domovoch. A aj deťom, čo prišli do konfliktu so zákonom.
Takmer ma dojali.
No veď dobre... Ibaže komisár či komisárka pre deti si nebude môcť vyberať. Ak si na tú stoličku sadnú, budú sa musieť, či sa im to páči, alebo nie, venovať komukoľvek, kto na ich úrad pošle podnet. Teda, ak to budú chcieť robiť poriadne.
Je to predsa úrad. Tak sa to volá. Limitovaný neveľkým rozpočtom, ktorý pokryje tak pätnásť-dvadsať zamestnancov.
A teda ani tak veľmi nezáleží na tom, koho, aké deti bude chrániť, ale ako, akými mechanizmami to urobí, aby sa potom mohli v obdobných prípadoch zopakovať.
