Autorka je riaditeľka Ligy za ľudské práva, je členkou strany PS
Pre mojich rodičov bola hranica priestorom, kde sa im môže stať hocičo, priestorom, kde vyhrával silnejší, kde režim pripravoval ľudí o ich slobodu a často aj životy.
Moja generácia už ten pocit nepozná, takmer celý život cestujeme s bordovými európskymi pasmi, ktoré nám dávajú status, moc, istotu a bezpečie. S týmto pasom sa dostaneme takmer všade, rýchlo a bez väčších problémov; prvé ozajstné hraničné kontroly sme zažili až s nástupom covidu.
K tej šťastnejšej časti sveta patríme preto, že sme sa narodili do krajiny, kde si väčšina obyvateľstva už nepamätá vojnu ani útlak. Ľudia, ktorí žijú v krajine, kde je vojna alebo útlak, ako Irak, Sýria, Jemen alebo Afganistan, takéto privilégium nemajú. Utečencov nikto nechce, legálne cestovať nemôžu, lebo im nikto nedá vízum.
Máme najprepracovanejší azylový systém na svete, s kvalitne pripravenými úradníkmi a s ubytovacími kapacitami na zotrvanie počas azylového konania. A máme tiež systém na vracanie tých, čo neuspejú. No to všetko platí len vtedy, ak sa k nám dostanú.
V tom je ten trik.
Garancia utrpenia
Aby žiadateľ o azyl zažil spravodlivosť, musí sa cez hranice dostať živý. To znamená, prejsť krajiny, kde mu často hrozí kruté a neľudské zaobchádzanie ako v Líbyi, ktorej za to aj platíme a preplaviť sa člnom cez more.
