Autor bol poslancom NR SR, zakladateľom a predsedom SDSS, obnovenej po páde komunizmu
Alexandra Dubčeka som poznal v časoch lepších aj horších. Ako väčšina z nás, ktorí sme zažili československú jar, som aj ja vtedy prežíval obrovskú eufóriu, spojenú s jeho osobou, s jeho typickým úsmevom, ktorý si ľudia odovzdávali ako štafetu v presvedčení o lepšom svete.
Stretával som ho však aj o čosi neskôr, v čase beznádeje a frustrácie, v rannej natrieskanej stopäťke, kde sa spolu s nami tlačil v lesníckej uniforme, a ľudia, tí istí, ktorí ho ešte nedávno nadšene zdravili, od strachu odvracali zrak.
A potom námestie SNP a Letná – grandiózny návrat, ale už v inej dimenzii a v inej epoche. A o pár rokov neskôr v zasadačke na Žabotovej s kyticou červených ruží, keď vstupoval do SDSS, aby sa stal naším predsedom.
A v tom jeho poslednom roku reťaz dní volebnej kampane, ktorú som s ním absolvoval, stovky stretnutí a zasa ten úsmev.
