Autorka je šéfredaktorkou The Slovak Spectator
Vraciam sa do tichého zákutia v univerzitnej knižnici v Krakove a vôbec sa mi nezdá, že to bolo tak dávno, keď som tam sedávala a písavala tesne pred návratom domov. Bola som slovenská študentka, ktorá si v poľskej knižnici čítala českého filozofa a pripadalo mi to veľmi romantické.
Krakov je taký. Cítila som sa veľmi stredoeurópsky, po semestri uvažovania nad pamäťou v meste, kde história vytekala zo všetkých puklín v omietkach domov až do meandra Visly pod kráľovským zámkom.
V nultých rokoch dvadsiateho prvého storočia panovalo v európskych štúdiách nadšenie pre našu časť Európy, čerstvo v EÚ, a Krakov bol jedným z miest, kde sa to všetko koncentrovalo, magnet pre študentov zo Západu.
Čo je teda tragédiou strednej Európy Čítajte Ten pocit stredoeurópanstva so mnou zostal doteraz, hlavne v novembri. Vracia sa ku mne, keď myslievam na Jana Patočku. Na jeho solidaritu otrasených, ktorá sa neskôr pretavila do Havlovej moci bezmocných. Na starostlivosť o dušu, koncept, na ktorom sa dalo budovať európanstvo po roku 2004.
Krásny čas nenaplneného optimizmu
Dnes to v spätnom pohľade znie veľmi naivne (alebo dnes omnoho viac trpíme cynizmom?). V roku 2008 sme v Krakove snívali o tom, ako pôjdeme už len dopredu. Neviem, či náš vtedajší optimizmus vychádzal z nedostatku vedomostí a skúseností, alebo skôr z toho, že nadšenie skrátka patrí k študentskému životu.
