Autor vyučuje na VŠVU, je reštaurátor. Reč zaznela na rozlúčke s Eugenom Gindlom 23. 11.2021.
Eugen už nie je. A to je koniec jedného sveta, celej jednej perspektívy; čím vôbec nemyslím frázu, že každý sme jedinečný. Nie, nie sme jedineční, aj keď Eugen nás takých videl, keďže vo všetkom a vo všetkých túto jedinečnosť nachádzal.
Ale bolo to všetko skutočne také čarovné alebo sa tie veci, ľudia a knihy stávali pozoruhodnými silou jeho interpretácie, ktorá im prepožičiavala kus Eugenovej charizmy? To sa už nedozvieme, ale ukazuje sa tu prvý kľúčový rys jeho osobnosti: Eugen sa k ničomu a nikomu nestaval pasívne.
Preto sa aj pozeranie najbanálnejšieho reklamného šotu, rovnako ako športového podujatia alebo tej najtupšej politickej diskusie, stávalo vďaka Eugenovým vtipným komentárom pôžitkom, pričom s kýmkoľvek iným by ma všetky tieto veci na smrť nudili.
To všetko boli podnety, ktoré by každý prehliadol, ale Eugen ich uchovával, spriadal, zhromažďoval a triedil. Tak sa postupne na banality každodennosti nabaľovali ďalšie a ďalšie kontexty, obrazy, hlášky, situácie, až sa z neprehľadných spletí kusých informácií, pozorovaní aj surových faktov stávali postupne symptómy globálnej éry, ktorú žijeme.

Najdôležitejšie je ochrániť ľudskú dôstojnosť
Keď som ho navštívil naposledy, mal rozčítané viaceré knihy. Nejakú osemstostranovú knihu o dejinách, potom životopis ľavicovej novinárky a neskôr teroristky Ulrike Meinhofovej, ďalej detskú knižku Pinocchia a ešte zopár ďalších rozmanitých titulov. Podobne pestrý bol okruh ľudí, s ktorými sa Eugen rozhodol deliť o svoj svet.
Od človiečikov na hranici chudoby a za hranicou alkoholizmu, až po kultúrne a politické špičky. Nikdy neprejavil intelektuálnu nadradenosť, jedine ak k tým, ktorí sami seba pasovali za intelektuálnu elitu a ktorí zneužívali toto postavenie na obhajobu panujúcej nespravodlivosti a vlastného postavenia.
Na hlúposť ľudí, ktorí ho urážali, sa pozeral s ľútosťou, akoby mali nesmierne skryté kvality a to, čo môžu ponúknuť svetu, bolo len dočasne zablokované neosobným zásahom osudu, a nie ich individuálnou zadubenosťou.
Ku každému sa správal tak, ako keby ho jeho názory nesmierne zaujímali. Vôbec nešlo o nejaký druh autocenzúry. Dokázal sa krásne rozhnevať a rozhorčiť, chápal, že v niektorých momentoch treba politickú korektnosť poslať do prdele.