Autor vyučuje na VŠVU, je reštaurátor. Reč zaznela na rozlúčke s Eugenom Gindlom 23. 11.2021.
Eugen už nie je. A to je koniec jedného sveta, celej jednej perspektívy; čím vôbec nemyslím frázu, že každý sme jedinečný. Nie, nie sme jedineční, aj keď Eugen nás takých videl, keďže vo všetkom a vo všetkých túto jedinečnosť nachádzal.
Ale bolo to všetko skutočne také čarovné alebo sa tie veci, ľudia a knihy stávali pozoruhodnými silou jeho interpretácie, ktorá im prepožičiavala kus Eugenovej charizmy? To sa už nedozvieme, ale ukazuje sa tu prvý kľúčový rys jeho osobnosti: Eugen sa k ničomu a nikomu nestaval pasívne.
Preto sa aj pozeranie najbanálnejšieho reklamného šotu, rovnako ako športového podujatia alebo tej najtupšej politickej diskusie, stávalo vďaka Eugenovým vtipným komentárom pôžitkom, pričom s kýmkoľvek iným by ma všetky tieto veci na smrť nudili.
To všetko boli podnety, ktoré by každý prehliadol, ale Eugen ich uchovával, spriadal, zhromažďoval a triedil. Tak sa postupne na banality každodennosti nabaľovali ďalšie a ďalšie kontexty, obrazy, hlášky, situácie, až sa z neprehľadných spletí kusých informácií, pozorovaní aj surových faktov stávali postupne symptómy globálnej éry, ktorú žijeme.
Zomrel novinár, publicista a spolupracovník SME Eugen Gindl Čítajte Najdôležitejšie je ochrániť ľudskú dôstojnosť
Keď som ho navštívil naposledy, mal rozčítané viaceré knihy. Nejakú osemstostranovú knihu o dejinách, potom životopis ľavicovej novinárky a neskôr teroristky Ulrike Meinhofovej, ďalej detskú knižku Pinocchia a ešte zopár ďalších rozmanitých titulov. Podobne pestrý bol okruh ľudí, s ktorými sa Eugen rozhodol deliť o svoj svet.
Od človiečikov na hranici chudoby a za hranicou alkoholizmu, až po kultúrne a politické špičky. Nikdy neprejavil intelektuálnu nadradenosť, jedine ak k tým, ktorí sami seba pasovali za intelektuálnu elitu a ktorí zneužívali toto postavenie na obhajobu panujúcej nespravodlivosti a vlastného postavenia.
Na hlúposť ľudí, ktorí ho urážali, sa pozeral s ľútosťou, akoby mali nesmierne skryté kvality a to, čo môžu ponúknuť svetu, bolo len dočasne zablokované neosobným zásahom osudu, a nie ich individuálnou zadubenosťou.
Ku každému sa správal tak, ako keby ho jeho názory nesmierne zaujímali. Vôbec nešlo o nejaký druh autocenzúry. Dokázal sa krásne rozhnevať a rozhorčiť, chápal, že v niektorých momentoch treba politickú korektnosť poslať do prdele.
