Autor je zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu a profesor v Ústave manažmentu STU
Patrím medzi tých nevyliečiteľných optimistov, ktorí si pri vzniku novej vlády prečítajú jej programové vyhlásenie a veria, že nejde len o zdrap papiera, ale že je to vážne myslený dokument a sľub občanom, ktorý sa vláda a jej členovia i členky budú snažiť v priebehu volebného obdobia naplniť konkrétnym obsahom.
Navyše, keď práve súhlasom s programovým vyhlásením dáva vláde mandát aj parlament.
A tak si v čase búrlivej diskusie o navrhovanej daňovej reforme čítam v programovom vyhlásení súčasnej vlády aj tieto formulácie: Vláda sľubuje zvyšovanie podielu nepriamych, majetkových a environmentálnych daní. V daňovom mixe sľubuje zdaňovanie spotreby, majetku a negatívnych externalít a naopak, zníženie zdaňovania ekonomickej aktivity. S ohľadom na udržateľnosť životného prostredia bude vláda posilňovať úlohu environmentálnych daní. Vláda zváži zmeny v daňovej politike smerom k zelenej, fiškálne neutrálnej daňovej reforme.
Konečne, hovorím si a naivne dúfam. Veď koncept zelenej daňovej reformy je vo svete známy už dlhé roky. To len u nás sa doteraz ignorovala nielen táto fiškálne neutrálna reforma z ríše win-win stratégií, ale aj systémové zavedenie zelených daní ako nástroja na ozelenenie výroby, služieb, spotreby i celého fungovania spoločnosti.
Záväzok ešte z roku 1989
Ten bol pritom na stole už pri prvej daňovej reforme po roku 1989. Do federálnej vlády ho vtedy predložil minister životného prostredia Josef Vavroušek, pričom zelené dane rozložil do jednotlivých "daňových košov".
