Autor je environmentalista a občiansky aktivista
Pred pár dňami som na sociálnych sieťach uverejnil pár osobných spomienok na Alexandra Dubčeka pri príležitosti jeho nedožitej storočnice a v rámci úvah o socializme s ľudskou tvárou som si položil otázku, či to, čo tu teraz máme, je kapitalizmus s ľudskou tvárou.
Viacerí diskutujúci ma vzápätí obvinili, že vzývam totalitný režim a znevažujem našu súčasnú demokraciu. Takže dovoľte trochu emocionálny komentár na túto tému.
Rozhodne neobhajujem totalitné režimy. Ten náš pred rokom 1989 ma sledoval, odpočúval, vypočúval a pri jednom dodnes neobjasnenom atentáte som takmer prišiel o život.
Ako predsedovi "protispoločenskej" organizácie a spoluvydavateľovi Bratislavy/nahlas a podobných diel či aktivít mi hrozila celkom zaujímavá paleta trestov, ak by bolo v roku 1989 zvíťazilo krídlo biľakovcov a jakešovcov a skončili by sme ako Bielorusko.
Čo sa týka „socializmu s ľudskou tvárou“, tvrdím, že nič lepšie sa v tom čase a v tejto časti sveta vymyslieť nedalo. Písal sa predsa rok 1968, a nie 1989 či 2021.
Ani následná okupácia nebola úplnou samozrejmosťou a prekvapila aj mnohých expertov na Západe. I keď netuším, ako by sa to tu „vyvrbilo“ bez nej. Možno by vzniklo niečo pololiberálno-polosocialistické, asi na spôsob Juhoslávie tých čias.
Keď demokraciu nahradia súkromné záujmy
Určite mi neprekáža, že tu máme demokraciu, skôr to, že je neraz deformovaná a verejný záujem takmer vždy prehrá v konflikte so súkromným či skupinovým (aspoň taká je moja osobná skúsenosť z Bratislavy uplynulých desaťročí).
