Autor je novinár, pôsobí ako šéfredaktor Kapital Insights. Tento článok je súčasťou projektu #DemocraCE, publikujeme ho v spolupráci s Visegrad/Insight.
Bola to dlhá cesta: možno ani nie tak na relatívnom meradle času, ale skôr na psychologickej, sociálnej a politickej škále. Hoci nám to pripadá ako celá večnosť, trvalo iba niečo vyše roka úplne zvrhnúť vládu vedenú stranou GERB, ktorá Bulharsku vládla takmer celých minulých dvanásť rokov.
Nedávne parlamentné a prezidentské voľby, ktoré priniesli nového víťaza a boli druhé v poradí, ktoré všemocný Bojko Borisov prehral, sú prísľubom, že vyvedú krajinu z politickej slepej uličky a vo finále na cestu k vláde nezaťaženej korupciou a pochybnými figúrkami.
Novej strane Pokračujeme v zmene, vedenej dvoma obchodníkmi so vzdelaním z Harvardu, sa podarilo získať hlasy rôznorodej skupiny Bulharov, zjednotenej túžbou oslobodiť krajinu z dusivého zovretia GERB-u.
Je to oslnivý, ale náročný prísľub.
Skôr než sa však dostaneme k tomuto bodu, ohliadnutie do minulosti asi nezaškodí.
Začiatok na skalnatej pláži
Minulý rok to pôsobilo priam nemožne. Bojko Borisov a jeho strana GERB - po dvanástich rokoch pri moci – so všetkými hoci len formálne nezávislými bulharskými inštitúciami v područí, pohodlným mediálnym prostredím, ktoré manažovali jeho priatelia, a podporovaní čoraz väčšími eurodotáciami, vyzerali v júli neporaziteľní.
A potom, siedmeho júla, vplávala do Roseneckého zálivu malá nafukovacia loďka s troma pasažiermi na palube – tesne na juh od Burgasu v Čiernom mori. Na palube sa plavil a živo vysielal na facebooku Hristo Ivanov, vodca strany Áno, Bulharsko – jednej z troch strán tvoriacich liberálnu stredovú koalíciu Demokratické Bulharsko –, a ďalší dvaja politici tejto strany.
Ich jednoduchý, ale – ako sa ukázalo – mimoriadne efektívny kúsok sa ocitol v titulkoch aj provládnych médií a nasmeroval krajinu k politickej kríze.
Ivanov s kolegami sa pokúšali prísť na oficiálne verejnú pláž, ale tam upútali pozornosť zamestnancov Národnej ochrannej služby (NSO) v civile, ktorí strážili neďaleké sídlo Ahmeda Dogana, čestného predsedu národnostnej tureckej strany Hnutie za práva a slobody (MRF).
MRF a jej najbrutálnejší predstaviteľ – zákulisný silový vyjednávač Deljan Pejevski – mali zásadnú úlohu pri udržaní Borisovovej vlády pri moci tým, že zaisťovali mediálne pohodlie a ovplyvňovali prokuratúru, ktorú dlhodobo ovládali Pejevského ľudia.
Vkladá sa do toho prezident
Štvorposchodové sídlo s vlastným kotviskom nemá papierovo nič spoločné s Doganom, ktorý je celoživotne politikom a nijakovsky by si taký životný štýl nemohol dovoliť. Postavili ho na hrane zákona, za spolupáchateľstva niekoľkých miestnych aj medzinárodných inštitúcií.
Ivanovovým cieľom bolo predviesť, ako je šéf MRF skorumpovaný – a zároveň nad zákonom, lebo ho chráni štát. Video, ktoré si ľudia pozreli státisíce ráz, sa ukázalo ako bod zlomu v zdanlivo ustálenom bahne.
Ešte v ten deň usporiadal prezident Rumen Radev brífing, kde požiadal šéfa NSO, aby pozastavila ochranu Dogana a Pejevského.
Už 9. júla urobila štátna prokuratúra vedená Ivanom Geševom – kontroverznou postavou prepojenou na loby MRF v súdnictve – raziu v prezidentovom úrade, pod zámienkou prebiehajúceho vyšetrovania údajného obchodovania s vplyvom zo strany Radevovho poradcu.
Keď v Bulharsku ožijú ulice
Tisíce ľudí rozzúrených touto brutálnou ukážkou moci a mlčaním vlády zaplavili ulice. V nasledujúcich mesiacoch sa zdvihla rastúca vlna ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti, zjednotených odporom proti vláde a generálnemu prokurátorovi.
Keď raz hrádza pretiekla, už sa nedala zastaviť. Borisov sa snažil zmierniť tlak najprv mierením do nízkych vrstiev, potom tým, že vyhodil troch kľúčových ministrov (vnútra, financií a hospodárstva) a že verejne pripustil, že boli prepojení na MRF a Pejevského.
Nič z toho nepomohlo.
Protesty rozdúchavali roky škandálov, pripomeňme fotografie premiéra ležiaceho v posteli s množstvom 500-eurových bankoviek, tehličkami zlata a s pištoľou navrchu nočného stolíka. Objavili sa nahrávky, údajne od Borisovových potupených nepriateľov, ako rozkazuje nezávislým regulátorom a ako opisuje stratégiu s partermi z Únie ako "ja robím hlúpeho a oni mi to veria".
Najväčším úspechom protestu bolo to, že nielen rozpálil bublajúcu nespokojnosť verejnosti, ale skutočné problémy Bulharska, ako sú korupcia na vysokých miestach, neexistencia právneho štátu a obsadené médiá a podnikateľské prostredie, dostal do popredia diskusií aj doma, aj v Európe.
Borisovovo Bulharsko, vždy tak verne nasledujúce nemecké vodcovstvo v Európe, ukázalo pravú tvár: unesený štát, ktorému vládnu a rabujú ho úzke kruhy ľudí, s nedostatočnými kontrolnými mechanizmami a pod dozorom orgánov EÚ.
Premiérova stratégia prežitia
Borisovova genialita spočívala celé roky v tom, že verejne súhlasil s kritikou a potichu odstraňoval všetky prekážky svojej moci.
Úniové peniaze sa riadene rozdávali, až na to, že hospodársku súťaž obmedzili. Prokuratúra formálne funguje, až na to, že žiadny politický predstaviteľ za posledných desať rokov neskončil pred súdom (okrem tých, čo sa s Borisovom rozkmotrili). Súdny systém funguje, ale bez fungujúcej prokuratúry. Miestne podniky sú formálne slobodné, až na to, že závisia od štátnych regulátorov a v priebehu niekoľkých dní ich možno priškrtiť.
No nič z toho sa nedialo krikľavo, brutálne viditeľne — bývalý bulharský premiér sa poučil z chýb Viktora Orbána. Zatiaľ čo Orbán priamo konfrontoval Nemcov a Európsku komisiu, Borisov sa pomaly a nenápadne prepchal okolo nich. Zatiaľ čo poľská strana PiS sa pustila do vážnych nezhôd s Bruselom o ovládanie súdnictva, v Sofii sa to isté dialo ticho, prostredníctvom samotného systému – vymieňaním ľudí, oddanosťou a mocou prokuratúry.
Preto nijako neprekvapí, že Borisovovi sa podarilo opäť prežiť – tentoraz pretrpel vlnu protestov a naťahoval hru donekonečna v nádeji, že objaví spôsob, ako sa vyhnúť úradníckej vláde.
Takmer rok sa neobjavil v Sofii a naopak sa objavil v zinscenovaných živých videách na facebooku, ako vezie ministrov na zadnom sedadle svojho džípu.
Jeho propagandistická mašinéria, spolu s mocou, akú má strana GERB nad samosprávami a podnikmi, im pomohli skončiť na prvom mieste v aprílových voľbách – ako dosiaľ vždy za poslednú dekádu. Až na to, že tentoraz nenašli koaličných partnerov ochotných pomôcť im ostať pri moci.
Český recept na populistov (píše Petr Šabata) Čítajte Prvá trhlina
Do parlamentu vstúpila trojica nových strán povzbudených protestmi - Demokratické Bulharsko, Násilníci preč! a Takí ľudia existujú – a tvorila jadro antiborisovovskej koalície. Keď nedosiahli konsenzus ohľadom vlády, parlament museli rozpustiť a moc prešla na prezidentom vymenovanú vládu.
A vtedy Borisovovu moc začalo opúšťať šťastie.
V nasledujúcich mesiacoch začala úradnícka vláda prepierať na verejnosti úklady predošlej moci. Stámilióny eur vyhodené za pochybné zmluvy s podnikmi budujúcimi infraštruktúru, niekoľko spoločností dostalo takmer miliardu v pôžičkách od štátnej Bulharskej rozvojovej banky, ministerstvá prenajaté obchodníkom prepojeným na GERB, rozsiahle kupovanie hlasov – prúd odhalení neutíchal.
Pod touto horou špiny a v ostrom svetle verejných odhalení pôsobil bývalý vládca Bulharska prvýkrát za mnoho rokov zatrpknuto, zmätene a (úprimne povedané) trochu vydesene.
GERB prehral v júli svoje prvé voľby do parlamentu. Strana Takí ľudia existujú na čele so zabávačom Slavim Trifonovom, ktorá vznikla len pár mesiacov predtým, vyhrala. Zdalo sa, že dlhý boj sa chýli ku koncu.
Borisov však dostal ďalšiu šancu. Stratená v bojoch ega a prekvapená výsledkami sa "protestná koalícia" potkla v úsilí dosiahnuť konsenzus. Parlament znovu rozpustili.
Protikorupčný boj je veľká téma. Ale čo vieme reálne urobiť? Čítajte Na scénu vstupuje harvardské duo
Strana, ktorá vyhrala ostatné a najnedávnejšie voľby, ešte v tých predošlých nejestvovala. V roku plnom politických nováčikov a v krajine, kde sa za posledné desaťročie nič nepohlo, to však neznamená veľa.
Stranu s názvom Pokračujeme v zmene (WCC) založili Assen Vassilev (44) a Kiril Petkov (41), podnikatelia, ktorí získali ohromnú popularitu počas svojich krátkych, no pamätných funkcií ako úradnícki ministri financií a hospodárstva, ktorí upratovali po GERB-e.
Petkov a Vassilev sa na politickú scénu dostali v štýle start-upu: stavili veľa na jednu ingredienciu, po ktorej podľa nich voliči túžili – na čestnosť. Boli noví, nepoškvrnení korupciou, motivovaní pracovať a v kampani hlásali platformu za "nulovú korupciu". Ich posolstvo bolo geniálne destilované Vassilevom: "Bulharsko nie je chudobná krajina, je len brutálne vydrancovaná."
WCC lákala mladých profesionálov a podnikateľov do svojich radov a posilnila ich podporu tým, že urobila turné po Bulharsku.
Tentoraz Borisova prekonali a predstihli. Na scéne už zrelej na zmenu, s GERB-om na kolenách a strácajúcom moc sa Petkovova charizma a Vassilevov zmysel pre detail ukázali ako víťazná kombinácia.
Strana získala 26 percent hlasov oproti 23 percentám GERB-u. Čo je však dôležitejšie: sľúbila rýchle a transparentné koaličné vyjednávania, ktoré zahrnú aj ostatné "protestné strany", ako aj socialistov.
Či uspejú, sa definitívne rozhodne v najbližších týždňoch. No pol druha roka po pamätnom "vylodení v Burgaskom zálive" sa Bulhari môžu nadýchnuť nádeje: GERB prehral už druhé voľby po sebe. Nie je to koniec, ale silne to pripomína nový začiatok.
Pasažierom na linke Atény – Vilnius sa môže stať hocikto z vás Čítajte Nehovorte o včerajšku
Aké ponaučenie si teda môžu vziať ostatné krajiny v regióne, ktoré bojujú vlastné bitky s vlnou autoritárstva.
Maďarská opozícia stavila na vlastnú novú tvár – Petra Marki-Zaya, ktorý má poraziť Orbána. V Poľsku ulice ožili protestmi za interrupčné právo a opozícia sa spolieha na kultúrne vojny vlády PiS, že dotlačia voličov na jej stranu. Zdá sa, že región je zrelý na zmenu po rokoch falošnej "stability".
Celé je to však o načasovaní a príležitosti. Nové tváre a protesty samy osebe nestačia. V Bulharsku trvalo niekoľko kôl, kým podmyli status quo, a vo finále ani nenastúpili ku kormidlu.
Petrov a Vassilev mali dve jedinečné výhody: preslávili sa ako ministri úradníckej vlády, prejavili svoju "ja to zvládnem" mentalitu v celoštátnych televíziách v inak špinavej oblasti propagandy. A vzdali sa nálepiek "ľavice" a "pravice", aby získali väčšie publikum: sú úspešní podnikatelia sprava, ale hovoria ľavičiarsky, lebo práve tam leží najviac "zabudnutých" voličov.
Je pravda, že Orbánova propagandistická mašinéria je ohromná a že poľská vládnuca koalícia vyniká v rozdeľovaní veľkých a malých miest. Ak však Bulharsko môže niečo sľúbiť nádejne snívajúcim v strednej a vo východnej Európe, tak je to fakt, že sa musíte sústrediť na to, čo môžete ponúknuť – a nie na to, proti čomu stojíte.
Alebo, aby som si požičal slová Kalojana Jankova, jedného z regionálnych vodcov Áno, Bulharsko – strany, ktorá to celé začala, ale takmer skončila pred prahom parlamentu: "Zdá sa, že ľudia nechcú hovoriť o problémoch včerajška, ale chcú snívať o zajtrajšku."
Autor: Ognjan Georgiev
