Autor je umelec a publicista
Roky sme od miestnych zástancov národných tradícií, slovanskej vzájomnosti či stredoeurópskej výnimočnosti počúvali poplašné reči o tom, ako otvorená spoločnosť či kozmopolitný duch ničia komunitu, národ a spoločenskú súdržnosť.
Západné liberálne demokracie sú údajne otrávené morom konzumu a individualizmu, každý tam myslí iba na vlastné blaho, nikto sa už nie je ochotný obetovať pre druhého a koncept spoločného dobra sa vraj už nadobro rozpadol. Preto sa vraj musíme mať na pozore, neotvárať Slovensko bezhlavo svetu a uchovať si to jedinečné, čo nás spája.
Aký to paradox, keď dnes z rovnakých sfér spoločnosti počúvame výkriky „Je to iba moje telo, nech si každý robí, čo chce, ale nikto mi nebude hovoriť, čo si mám do seba pichať!“
Keď príde reč na pandémiu, tak cítenie spolupatričnosti, vzájomnosti a súdržnosti so širším spoločenstvom mizne a ostáva iba víťazstvo sebectva a reči o vlastnom tele.
