Milé čitateľky, milí čitatelia,
mnohí sledujú oznámenia nových pandemických opatrení ako predpovede počasia. Ohlasované zmeny môžu platiť, ale ani nemusia. Dostali sme sa do situácie, keď každú zmenu v spravovaní štátu sprevádza pocit, že je to len na dnes a zajtra sa zase niečo zmení. A to sa ani nemusí meniť pandemická situácia.
Akoby vládnuca koalícia vypúšťala hlásenie o svojich náladách. A volič si zvykol, že táto vláda je značne náladová. Samozrejme, nie celá, ale tí, čo najviac hovoria, sú ovládaní rôznymi emóciami. Od smädu po pozornosti až po pomstychtivosť.
Ako prvé sa niečo objaví na profile ministra na sociálnych sieťach. Je to naformulované pomerne nejasne. Ak to píše Igor Matovič, tak k tomu dodá ešte nejaké skomolené porekadlo, aké v lepších rodinách ani nepoznajú. Akoby vysielali trailer k filmu.
V zajatí dočasnosti
Skupina ľudí, čo ešte dodržuje opatrenia, sa postupne zmenšuje. Niektorí stratili motiváciu, niektorí ju nikdy ani nemali. Niektorí sa porušovaním pravidiel búria proti vláde a niektorí sa tým búria proti všetkému. Na každú takú vzburu niekto doplatí.
Väčšina ľudí ktorí opatrenia dodržujú, robia to napriek výhradám ktoré majú voči vláde. Robia to pre svojich rodičov alebo kolegov. Robia to pre starú paniu, ktorá pre pocit, že ešte žije, chodí dvakrát týždenne nakupovať do Lidla. V autobuse si žmolí leták o zľavách.
Väčšina ľudí dodržiava opatrenia v mene príčetnosti. Sú ako hrádza, ktorá zabraňuje, aby ten ničivý prúd frustrácií a nezodpovednosti zalial celú spoločnosť.
Vládna koalícia to nechápe. Denne hazarduje s pozostatkami dôvery ľudí, aby náhodou neprišla o voličov, ktorí majú najkratšiu pamäť. A o ktorých zodpovedná vláda počas pandémie prichádza tak či onak.
A potom tu máme Kollára
Čoraz viac ľudí stráca vieru, že ľudia, ktorí rozhodujú o verejnom zdraví, majú aj inú kvalifikáciu, než len priťahovať na seba pozornosť za každú cenu. Kam sme sa to dostali, keď sa ľudia cítia komfortnejšie, keď ich zvolení politici mlčia?
Keď politické zoskupenie potrebuje maratón stretnutí na to, aby sa na niečom dohodlo napriek tomu, že majú jasné odporúčania od epidemiológov a odborníkov, ktorí sa neriadia náladami voliča?
A potom na konci dňa dohody padajú pre najhoršie možné dôvody. Napríklad pre záujmy Boria Kollára.
Aj ľudia, ktorí by mali hodnotiť podstatu opatrení, sú často väzňami neistoty. Pred tým, ako by okomentovali, či je dané rozhodnutie vlády správne, alebo nie, musia sa zaoberať tým, kto a ako to oznámenie oznámil.
Aj bez tohto nánosu by bola pandémia ťažká. Ale toto dodáva tomu, čo sa na Slovensku deje, naozaj tragický rozmer.
Naliehavo sa zbaviť šialencov
Čo s nami táto tragédia robí? Podľa môjho kolegu Sama Marca napríklad to, že považujeme Matovičov modus operandi za normálny, „hoci v každej inej vláde by bol od zajtra rána nezamestnaný. Sme tak ďaleko, že sme si už jednoducho zvykli, lebo nad všetkým visí imperatív o návrate Fica, lenže čím dlhšie to trvá, tým je ten návrat Fica pravdepodobnejší.
Sme tak ďaleko, že už sme od politikov prestali žiadať aj to, aby sa správali aspoň ako príčetní ľudia a aby hovorili a robili veci, ktoré sú aspoň v základnom súlade s realitou,“ píše Marec a dodáva že napríklad o guľatosti zeme, by sa mohlo „diskutovať v telke a následne rozhodnúť hlasovaním na internete“.
Čítajte: Naliehavo sa potrebujeme zbaviť šialencov
Čas kešu pre dôchodcov
V čase, keď sa riešilo, že nemocnice kolabujú, objavil sa nápad, že poukazy do reštaurácií a na svahy by mali motivovať dôchodcov, aby sa dali zaočkovať. Bolo to čudné a mnohí nechápali, ako to malo niekoho, kto nechodí do reštaurácie a lyže vidí len v televíznej reklame, motivovať na čokoľvek. Ale s nápadom prišiel Igor Matovič, a tak si časť spoločnosti povedala, že mal už aj čudnejšie nápady.
Zjavne aj pár ľuďom vo vláde sa zdal nápad čudný, a tak ho Matovič pohotovo zmenil. Ponúkol hotovosť. Najprv 500 eur a potom menej. Dôchodcovia sa v tom začali strácať. Na sociálnych sieťach vznikali vtipy. Bonus sa však stal realitou. Kolega Michal Katuška pripravil odpovede na otázky, kto má na peniaze nárok, ako a kedy ich štát vyplatí.
Čítajte: Kam mi štát pošle odmenu za očkovanie? Kedy ju dostanem?
Chcete lacnú vodárenskú vežu?
Kolega z Indexu Tomáš Vašuta narazil na predvianočný výpredaj, ktorý čitateľov bez pochýb prekvapil. Jeho článok o tom, ako štát rozpredáva budovu nemocnice, herliansku poštu alebo byt za 14-tisíc eur bol medzi najčítanejšími minulý týždeň.
Môžete si napríklad vydražiť vodárenskú vežu vo Vranove nad Topľou za vyvolávaciu cenu 14 439 eur. Štát predáva napríklad aj autá, ale ako píše Vašuta, tie najlepšie sa pomerne rýchlo rozchytajú. Alebo aj balík 19 pneumatík za 142 eur.
Možno Vašuta pridal jeden relevantný dôvod, prečo sa niektorým oplatí sledovať stránky štátnych inštitúcií a okresných úradov.
Čítajte: Ako vyzerá štátny výpredaj? Byt za 14-tisíc, auto za 120 eur
Je načase zazrieť Svetlo na konci dňa
Mnohí nepoznajú Rudolfa Dobiáša. Napriek tomu, že jeho príbeh by zaujal aj svetových spisovateľov a jeho dielo dávajú slovenskí básnici do pozornosti Nobelovej komisii. Režisérka Alena Čermáková vo svojom dokumente Svetlo na konci dňa vyrozprávala príbeh muža, ktorého ešte ako mladého chlapca zatkol komunistický režim za karikatúru čerta s tvárou Stalina.
Kristína Kúdelová vo svojom článku však čitateľovi priblíži oveľa viac než len dokument. Pomôže nám lepšie pochopiť Rudolfa Dobiáša. Zoberie nás na miesta kde jeho poézia má korene a interpretuje pre nás aj jeho mlčanie.
„V Rudolfovi Dobiášovi má Slovensko poklad, o ktorom ani samo nevie, lebo tento politický väzeň, básnik a spisovateľ žije ticho,“ píše Kristína.
Čítajte: Ak raz získa Slovensko Nobelovu cenu, dostane ju muž, ktorý radšej žije ticho
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
