Tento rok v lete som sa ocitla na vyše stotisícovom instagrame Kristíny Tormovej. Spolu s ďalšími šiestimi ženami som pózovala oblečená v ružovom tričku s výrazným nápisom F32. Pre tých šťastných, ktorí nevedia, ide o diagnostický kód pre depresívne epizódy.
Hoci v úzkom a bezpečnom kruhu som o svojich ťažkostiach hovorila otvorene, táto fotka s mojim menom a profesiou bola istý coming out. Aj ja patrím k bezpočtu ľudí, ktorí sa o svoje duševné zdravie musia starať rovnako ako o fyzické. Bol to oslobodzujúci pocit, no zároveň mi ukázal moju slabinu.
Pred svojím synom som totiž slová ako depresia, úzkosť alebo poruchy spánku veľmi dlho vôbec nevyslovila. Nie preto, že by bol „malý“ alebo mu tieto slová mohli znieť cudzo. Nerobila som to preto, lebo som sa pre ním dlho hanbila. Dodnes v našom slovníku používame krycí názov a obdobie mojej depresie nazývame: „Vtedy, keď som veľa plakala“.
Ako podupaná tráva
Ak sa na internete pokúsite hľadať návod, ako hovoriť o duševnom zdraví s deťmi, nájdete množstvo viac či menej kvalitných odkazov. Takmer všetky sa však týkajú duševného zdravia detí a rodičom majú pomôcť, ako s deťmi hovoriť o ich pocitoch a úzkostiach spôsobených pandémiou. Rady, ako a či vôbec deťom hovoriť o ťažkostiach dospelých, však nájdete len sotva.
My rodičia si tak ďalej pestujeme vžitú predstavu, že o niektorých veciach by deti nemali vedieť. Veríme, že by sme ich nemali zaťažovať a že niektoré veci by ani nepochopili. Chceme, si pred nimi pripadať pevní ako skaly a len neradi dávame najavo, že sa cítime ako podupaná tráva.
S odstupom času, keď naberiem silu a odvahu, sa toto tabu pokúšam prelomiť a opatrne sa syna pýtam, ako si na toto obdobie spomína. Pomenuje ho bez zaváhania. „Stále si ležala pod perinou, plakala si a do škôlky ma stále vodil tato.“ Aj po dvoch rokoch sú jeho spomienky živé a nepríjemne presné.
Nebolo to po prvý raz, čo som sa potýkala s duševnými ťažkosťami. Náročné obdobia som prežívala ako tínedžerka aj v ranej dospelosti. Niekdajšie problémy sa mi však videli byť také vzdialené, že som celkom podcenila všetky varovné signály.
Až keď som dokázala spať sotva tri hodiny denne, bola som nesmierne vyčerpaná a každú oblasť môjho života pohlcoval nekonečný a absolútny žiaľ, pochopila som, že situáciu nemám šancu zvládnuť sama.
