Autor je riaditeľom Českého rozhlasu Plus
Jediný spôsob, ako dostať ľudí dohromady, je poslať na nich mor. Táto veta z románu Mor Alberta Camusa sa hojne citovala na začiatku pandémie covidu-19 na jar 2020, keď ľudia šili rúška, tlieskali zdravotníkom a posielali do nemocníc obedy zadarmo.
Solidarita, obetavosť, výmeny úsmevov či konkrétnej pomoci aj medzi neznámymi ľuďmi boli nevídané a v šoku z neznámeho vírusu posilňujúce.
Najlepší spôsob, ako ľudí dokonale rozoštvať, je poslať na nich mor, platí dnes, na konci roku 2021. Ľudia sú unavení, podráždení, rozostúpení do nenávistných názorových skupín, zdravotníci sa stali terčom nevyberaných útokov slovných a niekde dokonca aj fyzických.
Čo sa to stalo s ľuďmi, ktorí v Camusovom meste Oranu vydržali dlhé mesiace s morom a so stovkami mŕtvych denne, a podobná skúška dnes rozháňa členov spoločnosti do nenávidiacich sa skupín?
Čo bolo inak vtedy a teraz? Čo robíme zle?
Víno pomáha proti moru
Treba pripomenúť, že Camusov nádherný román je podobenstvom – o fašizme, okupácii, vojne. Skúma možnosti a schopnosti človeka správať sa v extrémnej situácii etickým spôsobom. Je teda viac než len opisom, ako sa ľudia desať mesiacov vyrovnávali so smrtiacou nákazou, obmedzením slobody, obrazmi hrôzy.
Prvá mŕtva krysa ako posol moru sa objavila v Oranu 16. apríla a mestské brány sa na znamenie víťazstva nad morom znovu otvorili ďalší rok vo februári. Obyvatelia Oranu znášali život s nákazou kratšie ako ľudia dnes – zato bez prestávky, v jednej dlhej vlne.
Ani Camusov príbeh nie je len o hrdinoch boja proti moru - neúnavnom lekárovi Bernardovi Rieuxovi, jeho priateľovi Jeanovi Tarrouovi, ktorý na mor zomrel len pár dní pred koncom epidémie... Román je zaľudnený radom čudákov, zbabelcov, ľahostajných ľudí.
Koniec koncov – autorom vety "Jediný spôsob ako dostať ľudí dohromady je poslať na nich mor" nie je žiadny hrdina, ale človek na hrane zákona, ktorého od zatknutia zachránil práve príchod nákazy. "Mne osobne je počas moru dobre, prečo by som sa staral o to, aby skončil?" hovorí ďalej.
Ale inak sú v románe kulisy, ktoré sú nám dôverne známe: vedenie mesta (naše vlády) zlyháva. "Opatrenia, ktoré si vymýšľajú, by stačili tak práve na nádchu. Ak im necháme voľné ruky, zahynú a my s nimi," hovorí Tarrou a začne organizovať dobrovoľné zdravotnícke jednotky.
Názory špecialistov na povahu i možnosti liečenia moru boli "stále protichodné". Množili sa pokusy uniknúť z hermeticky uzavretého mesta – aj ďalšie formy nedodržiavania reštrikcií proti moru. V jednej kaviarni na začiatku epidémie vyvesili nápis: Poctivé víno zabíja bacily.
A verejná mienka sa utvrdila v názore, že alkohol chráni pred infekčnými chorobami, pred morom.
Nejasný prípad
Rozdiel medzi Oranom a dnešnou situáciou – pri vedomí, že nemožno porovnávať román s žitou realitou – sa dá dobre ukázať na príbehu pátra Panelouxa. Vzdelaného kňaza, osobu "povahy prudkej a vášnivej", zástancu "náročného kresťanstva" požiadali cirkevné autority mesta, aby na slávnostnej omši predniesol kázeň o more.
Katedrála bola plná ľudí i očakávaní a Paneloux svojím silným hlasom "na zhromaždenie zaútočil jedinou, akoby kladivom vyťukanou vetou: Bratia, stretlo nás nešťastie, bratia, zaslúžili ste si ho," píše Camus.
Zástup sa zachvel.
