Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Bol to pre mňa ostrov pozitívnej deviácie. V šedivom, magicky pôsobiacom veľkomeste, kam ma osud na desať rokov zavial, ste museli v záujme prežitia dodržiavať niekoľko zásad.
Naučiť sa piť alkohol tak, aby vám nestvrdla pečeň, neprekrížiť cestu mocným a bohatým tak, aby vás chceli zničiť a nájsť v zmäti najrôznejších charakterov a pováh takých Rusov, vďaka ktorým vám bude krajina pripadať prívetivá.
Tú poslednú zásadu sa mi podarilo naplniť najlepšie. Aj preto sa pre mňa oným ostrovom pozitívnej deviácie stali ľudia so zvláštnou úchylkou: za boľševického režimu aj za tých nasledujúcich riskovali slobodu, súkromie, kariéru i bezpečie blízkych.
Okolo ľudskoprávnej neziskovej organizácie Memorial sa pohybovalo veľa mojich priateľov. Boli potvrdením, že svet je aj v Rusku v poriadku a že tá krajina má výrazný morálny rozmer.
Tušila som, že keď ho oficiálna moc bude chcieť zakázať, prekročí rubikon. Svetoví lídri síce nezvolajú na podporu Memorialu summit, ale Rusko i ja prídeme o cenného ochrancu.
Pamätník, oheň a kameň
Písal sa rok 1989, pre nás taký dôležitý. A prelomový aj pre Rusov. Sovietsky zväz stále budil dojem večnosti, v skutočnosti sa však už rozkladal.
Zopár sovietskych intelektuálov začalo debatovať o tom, že by sa patrilo postaviť pamätník ľuďom, ktorých boľševický štát poslal do gulagov či rovno popravil. Nič podobné si pred nimi verejne nikto nedovolil.
Zrazu sa hovorilo nielen o tom, že ZSSR zavraždil milióny svojich občanov, ale že na tieto obete nesmieme zabudnúť. Vrahov treba odsúdiť, zavraždených pochovať, vrátiť im mená a vytesať ich do náhrobkov.
Diskutovalo sa, ako by taký pamätník mal vyzerať. Mal mať totiž nielen pietny význam.
Návrhov bolo mnoho. Ľudia posielali nápady aj peniaze. Niektorí chceli zapáliť v Alexandrovskom sade pri kremeľskom múre ďalší večný oheň, iní si, naopak, mysleli, že ten, čo tam je, by sa mohol pokojne uhasiť. Až prišiel nápad, ktorého ústredným bodom bol kameň.
Každá rodina, nielen ruská, ale aj ukrajinská, kazašská, čečenská či tatárska má svojho utýraného "zradcu ľudu", "kulaka", "špióna". Ak nie, nájde sa v histórii rodu určite nejaký kat.
Rusi sú národom obetí a ich katov. Ich história je s represiami taká prepletená, že diskusia o pamätníku obetiam stalinských represií bola vlastne diskusiou o začatí veľkej ruskej sebareflexie. Ktorá dodnes nie je dokončená.
A to, že Memorialu zvoní umieračik, pretože úrady jeho činnosť považujú za výnimočne škodlivú a organizáciu samotnú za "zahraničného agenta", znamená, že sebareflexiu, ktorá sa začala koncom minulého storočia, Rusko zatiaľ nedokončí.
