Autor je bývalý minister obrany za SDKÚ, pôsobí v Inštitúte pre strednú Európu (Institute for Central Europe)
V ostatných týždňoch v správach sledujeme informácie o zhromažďovaní veľkého počtu ruskej vojenskej techniky a vojsk v blízkosti ukrajinských hraníc. Účel tohto masívneho pohybu vojakov zostáva doposiaľ nejasný, aj napriek účinnosti dohovorov, ku ktorým sa prihlásila aj Ruská federácia.
Tie predpokladajú, že každé cvičenie podobného rozsahu (aj na vlastnom území) musí byť hlásené a prevádzané za účasti pozorovateľov OBSE.
Zhromažďovanie vojsk sprevádzajú špekulácie o možnom vojenskom útoku na Ukrajinu s cieľom definitívnej zmeny zahraničnopolitického kurzu ukrajinskej vlády.
Ruskí predstavitelia často spochybňujú suverenitu Ukrajiny a vyjadrujú obavy z toho, aby sa jej územie nestalo akýmsi nástupným priestorom pre potenciálny útok členských štátov NATO. Chcú mať tak priame veto na rozhodovanie Ukrajiny.
Reči o možnom vojenskom konflikte sa nedajú podceňovať. V atmosfére rastúceho napätia je veľký priestor na zlé vyhodnotenie situácie i omyly.
Dá sa však skôr domnievať, že vláde v Rusku viac vyhovuje neporiadok, chaos, zamrznutý vnútroštátny konflikt nedovoľujúci konsolidovať situáciu na celom území Ukrajiny.
Výsledok priameho vojenského konfliktu sa totiž v realite môže veľmi líšiť od veľkolepých plánov. Rovnako sa dá predpokladať, že Ruskej federácii ide nielen o zmenu politiky vlády v Kyjeve, ale aj o (opätovné) vynútenie istých „sfér vplyvu“ mocností v medzinárodnom poriadku.
A tu musí byť v strehu i Slovensko.
