Autorka je režisérka
Áno, názov tohto článku by sa lepšie hodil do nejakého ženského časopisu, kde by čitateľky vyzýval k nadhľadu, noblese a redukovaniu povinností. Lenže problém je v tom, že ženské časopisy čítajú len ženy. A Vianoce nie sú výhradnou záležitosťou žien, hoci ich technicko-organizačné zabezpečenie je väčšinou na ich pleciach.
Vianoce máme spoločné a či to bude čas, ktorý pretrpíme, alebo z nich načerpáme radosť, to máme tiež v rukách všetci. Keď sa totiž rozprávate s deťmi, ktoré chcú byť na Vianoce všade inde než doma, s lekármi, hasičmi a policajtmi, ktorí sa bijú o štedrovečerné služby, a so ženami, ktoré sa na sviatky chystajú ako do výkonu trestu – u všetkých vystopujete niečo, čo sa im na Vianoce dialo a deje.
Neznášať Vianoce, lebo sú to „trápne vyprázdnené zvyky, gýč a nutnosť tráviť čas s rodinou“ – to všetko sú obyčajne dôsledky traumy, ktorá sa stala a ktorá sa možno každoročne opakuje a prehlbuje. Pretože rodinné tradície sú síce posvätné, ale občas aj mučivo zväzujúce, a kým nepochopíme ich podstatu, dovtedy ich budeme odmietať ako celok a prichádzať o ich posilňujúcu liečivosť alebo ich duplikovať aj so všetkým zraňujúcim, z čoho sme už vyrástli.
Priestor
Fakt netreba vydrhnúť celý dom. Neumyté okná nie sú dôvod na pocit ľudského zlyhania. Chaos v skrini, zátišie v spálni a hračky nahrnuté v detskej izbe pod posteľou sú len chaosom, zátiším a hračkami. Nie je to nevybuchnutý granát. Sú to len inak preskupené veci.
