„Prosím, hľadám takú vodu po holení so zlatým odznakom.“
„Versače?“
...
Pred Vianocami sa ľudia vrátili do obchodov, a tak sa dalo znovu započuť čaro nákupných rozhovorov. Azda sa tento pán dostal k svojej kolínskej a predavačka mu mohla na kase vhodiť do tašky vzorku.
Možno sa pokúsil o vtip, niečo k pandemickému režimu, ktorý riedi ľudí trebárs v parfumérii, no nie pri regáloch s rožkami. Alebo k počasiu, keďže v Bratislave tento rok biela zima trvala od utorka do piatka.
Spisovateľka Verona Šikulová sa pred časom sťažovala, že pre mobilné telefóny vymizol žáner drobných rozhovorov z dlhej chvíle. Napríklad v medzimestských spojoch. Ľudia nehľadajú rozptýlenie medzi spolucestujúcimi, pretože ho nájdu na displeji.
Pre spisovateľku je to vážne obmedzenie v práci, pretože prichádza o zdroj humorných rečí. Keď slovo dá slovo. Na klišé sa naviaže čosi nové, možno len prízvuk, nejaký frk a drobná situácia. A ona si to rada zapamätá. Odvinie od tohto momentu príbeh, možno priam román.
Počas pandémie sme sa ťažko dostali k náhodnému slovku. Aj keď trhovkyňa v Malackách to vidí optimisticky. „Tecina, jak sa máte?“ „Ná, čoraz lepšie, mna nenaserú!“ hlásila spoza pultu.
Vedomie, že sme tu spoločne, sa totiž zakladá aj na drobných rozhovoroch, dôkazoch dvornosti či špásovaní. Tu v strednej Európe azda viac než inde s úľubou pestujeme žáner ponosy, ktorý rozvíjame v denných konverzáciách. „Jak še mace?“ „Ta, trimeme še hore koncem!“
Zatlačení z ulíc a vyhnaní z pohostinstiev sme museli potrhať svoje sociálne siete, a prišli tak aj o drobné rozhovory zakladajúce pôvab žitia spolu. To nenápadné a celkom samozrejmé delenie sa o priestor a prestupovanie svojimi životmi.
Ľudia prichádzajú do tohto priestoru prizerať sa životom druhých ľudí. Robia to inak ako vysedávači na priedomiach a terasách, ako to poznáme z dovoleniek v Stredomorí. Dobre to ukazuje napríklad spoločenstvo okolo pohostinstva Koliesko v parku na Račianskom mýte.
...
Kedysi tu bol cintorín rozdelený, ako sa to vtedy robilo, podľa konfesií na katolícky a evanjelický, lebo títo by si spolu neľahli ani po smrti. V polovici minulého storočia tu urobili park, ktorý medzičasom spustol, no udržalo sa ihrisko a búda vydávajúca nápoje a slané tyčinky.
Klientela sa regrutuje z priľahlých sídlisk. Takže pri stoloch na terase možno stretnúť štamgastov sediacich ako apoštoli. Dvojice dôchodcov besedujúce o Matovičovej dôveryhodnosti. Rodičia si berú nápoje v plaste na lavičky okolo pieskoviska, odkiaľ sa dívajú do prázdna a z driemot ich vytrhne len jačanie ich dieťaťa, alebo spolu besedujú pod lipami.
Občas si sadne na lavičku národný umelec, rozloží ruky a odohrá jednoaktovku Len si tak sedím. Na terase zastane celkom sám ošumelý pán a vypýta si stakan tuhého, prišiel sa prizrieť lepšie svetu, či ešte existuje.