Slová sa opotrebujú ako ľudské kĺby a kosti. Jemné výrazy občas zhrubnú, ostré sa zase pri nadužívaní stanú tupými. Ak niektoré expresívne výrazy používame nerozvážne, tak sa od nás oddelia, zmohutnejú a budú ubližovať.
Stratíme nad nimi kontrolu. Nebudú nám slúžiť, odmietnu prenášať významy, ktoré nimi chceme vyjadriť. Nebudú nám naporúdzi, keď ich najviac potrebujeme.
Vtedy, keď budeme chcieť vyjadriť, že je naozaj zle, že napätie tečie prúdom ulicami a presakuje aj do našich obydlí. Alebo keď budeme chcieť svojim blízkym povedať, že sú pre nás najdôležitejší. Vtedy, keď sa budeme chcieť poďakovať alebo sa ospravedlniť.
Keď jazyk krváca
Pandémia napáda aj náš jazyk. A ten potrebujeme v celej jeho jemnosti, aby sme neprišli o naše oslavy. O Vianoce. O chvíle, keď sa chceme najviac priblížiť k svojej podstate. A chceme milovať blížneho svojho.
Láska, pokora, nádej, vľúdnosť, veľkodušnosť, rodina, spolupatričnosť, pravda, brieždenie, hojenie, rozhovor, pochopenie, dar, sila, múdrosť, krása, vnútro a Boh. Sú chvíle, keď dostaneme šancu naplniť tieto slová významom.
Bez nich sviatky budú len voľnými dňami: Popoluška po dvadsiaty raz, zemiakový šalát, lieky na trávenie, masové telefónne odkazy, e-maily stovkám ľudí, ktorých ani poriadne nepoznáme, šťastné a veselé a halda neosobných prianí. Hodených do priestoru, ako keď mechanický hlas oznámi: Konečná, prosím, vystúpte.
Slová so záručnou lehotou
Predstavme si, že by sme dostali slová s limitovaným počtom možností na ich použitie. Niečo, ako keď slovo zradca, nepriateľ, hnusoba, hovädo alebo vražda vieme použiť len niekoľkokrát do mesiaca.
Raz mi môj mentor na Columbijskej univerzite dal úlohu, aby som svoje články písala s touto myšlienkou v hlave. Možno by to bolo dobré cvičenie pre všetkých.
Chcela by som veriť, že sviatky rozpustia napätie nahromadené v spoločnosti. Že mnohí urobia pár krokov dozadu a prestanú sa navzájom strkať k okraju nezahojiteľnej priepasti.
Lebo potom aj tí, čo stále veria v lepšiu verziu spoločnosti, prestanú dúfať, že ju nosíme v sebe. Alebo stratia silu, aby ju pestovali. Naším spoločným prianím by malo byť, aby vždy mali dostatok sily.
Myslime dnes na iných
Myslím dnes na mnohých, ktorí nebudú mať pokojné Vianoce. Možno nebudú mať žiadne. Lebo číslo v kalendári neprináša automaticky šťastie.
Myslím na ľudí, ktorí sa nakláňajú nad tanier kapustnice pod stanom charity, a potom nepôjdu domov. Budú čeliť samote a otázkam bez odpovedí.
Myslím na ľudí, ktorí budú stáť pri prístrojoch, aby tie dýchali namiesto zranených a chorých. Na ľudí, ktorí budú zachraňovať a bdieť nad neznámymi.
Myslím na lekárov, ktorí rozdávajú pocit, že existuje záchranná sieť, ak by sme náhodou bezmocní padali.
Myslím na deti a dojímavú netrpezlivosť, s ktorou čakali na sviatky. A ako neoblomne veria v zázraky, hoci v konečnom dôsledku veria vo svojich rodičov.
Len o tom nevedia.
