Autor je teológ a spisovateľ
Večer, keď svet sedí pri stole, vyvolávame ducha Vianoc, čakáme na jedlo, v jemnom svetle začínajúcej zimy a prvých dlhších dňoch, keď sa už ľudia paleolitu tešili na premenu dráh nebeských telies.
Sviatok, ktorý zo ženy urobil matku kresťanského Vykupiteľa, v hojnosti svetla a ticha, počas jedenia.
Rozprávkový charakter Vianoc je jedným z dôvodov, prečo majú sviatky radi takmer všetci, okrem tých, ktorí ich vnímajú ako tlak navyše, moment, keď sa od nás vyžaduje istý druh správania a normy, imitácia pokoja a priateľstva a lásky.
No deti, deti rozumejú sférickému okamihu, vedia, čo znamenajú zvonce za dverami, na chvíľu zhasnutý stromček a zvuky, záhadné, strašidelné, keď sa niekto z rodičov vydáva za Ježiška s darčekmi.
Okamih, ktorý umocňuje čarovný charakter detstva, čas, v ktorom sa ešte odohrávajú zázraky a dokážeme im na chvíľu podľahnúť. Nie z pocitu blazeovanosti, ale preto, že ich potrebujeme, je ich málo.
Nikto im neverí, zázrakom, ktoré od nás nič nevyžadujú, napĺňajú sa bez ohľadu na naše predstavy, spojené so zjavením hračiek, svedkov zázračného sveta. Svätojánske poklady, vždy sa nejaké objavia a vždy nás nejaké minú, pretože nie je žiaden iný sviatok, ktorý by mal tak blízko k fantastickému svetu ako Vianoce.
Deti bez úsmevov a lega
A sú iné deti, v iných svetoch. Nesedia pri plných, štedrých stoloch, nerozbaľujú si plastové zmenšeniny fantastických krajín. Nevedia, čo to znamená zaspávať pri rozprávke, ktorú môžu výnimočne pozerať, pretože dobrí rodičia vedia, že čarovné obrazy sa najhlbšie do mysle ukladajú tesne pred spánkom, pod dekou, či u starých rodičov pri ohni.