Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je psychiatrička a spisovateľka
Z hľadiska svetových dejín to nie je zas až tak dávno, čo som si ako študentka vybavovala víza do Spojených štátov. Mnohí ma varovali, že ich nezískam, lebo som práve končila štúdium a ešte som nebola zamestnaná.
K žiadosti som prikladala výpisy z katastra a výpisy z účtov rodičov, absolvovala som pohovor na ambasáde a k vytúženému vízu sa napokon dostala.
V Amerike som spoznala niekoľkých menej šťastných rovesníkov, ktorí sa odo mňa líšili hlavne tým, že sa nenarodili vo východnej Európe, ale v Južnej Amerike. Šance týchto dvadsiatnikov na legálny život v Spojených štátoch sa rovnali takmer nule. Aj preto sa mnohí z nich usilovne snažili nájsť si americkú nevestu.
Z hľadiska svetových dejín tiež nie je až tak dávno, čo sa autobusmi do Viedne prechádzali rakúski colníci a kládli pátravé otázky, kto má kam namierené. Študenti sa preukazovali univerzitnými legitimáciami, ktoré im garantovali nezáujem colníkov, a zvyšné tri štvrtiny cestujúcich tvrdili, že idú na návštevu príbuzných.
Keď sa vrátili na hranicu kontroly
Bolo to v období, keď som v rámci práce na diplomovke mala niekoľko hodín týždenne pracovať v istej malej viedenskej spoločnosti a môjmu nadriadenému trvalo hádam dva týždne, kým zistil, ako pre mňa môže získať vytúžené pracovné povolenie.
