SME
Streda, 18. máj, 2022 | Meniny má Viola

Otázka rozbitia Československa ostáva zásadná

Kosatík prenáša priveľa viny na českú stranu.

Expremiér Mečiar v Elektre, rok 2001. (Zdroj: ARCHÍV TASR)

Jaroslav Franek je slovenský vedec, pedagóg a bývalý hovorca Ústredného zväzu židovských náboženských obcí a bývalý predseda Rady Slovenskej televízie

Pavel Kosatík: Slovenské století, Torst 2021

Historik Pavel Kosatík sa úspešne venuje prevažne českým dejinám, tu recenzovaná kniha je malým vybočením smerom na východ a opisuje slovenskú politickú históriu od vzniku Československa až po koniec 20. storočia.

Autor je erudovaný, pozná fakty, píše zrozumiteľne a nesmierne pútavo. Navyše kniha obsahuje množstvo detailov, ktoré miestami búrajú vžité mýty a predstavy.

Dozvieme sa napríklad, že Milan Rastislav Štefánik (inak víťaz ankety o najväčšieho Slováka) sa necítil byť ani Slovákom, ani Čechom, ale svetoobčanom. Že slovo československý chcel neraz zameniť slovom český, pretože mu to zjednodušovalo komunikáciu s politikmi, ktorí pochopiteľne o slovenskom národe nikdy nepočuli.

Že Masaryka oslovoval "otecko" (čo v Masarykovi vzbudzovalo nevôľu), a že TGM ako presvedčenému republikánovi sprostredkoval Štefánik pozdravy od báťušku "gosudára" cára.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Poučný je aj opis vnímania Pittsburskej dohody, ktorá je ešte aj dnes, viac ako sto rokov od svojho vzniku, rôzne interpretovaná. Kosatík neuvádza len stanovisko slovenských autonomistov, pre ktorých bola Pittsburská dohoda "posvätným textom" alebo "Magnou chartou", ale aj kritické názory na jej vznik a platnosť.

Vrátane súvisiaceho a značne kritického listu, ktorý napísal prezident Masaryk Andrejovi Hlinkovi ako odpoveď na jeho žiadosť, aby sa angažoval z pozície prezidenta v prospech Vojtecha Tuku súdeného za velezradu.

Koľko sympatie je priveľa

Čitateľ si isto všimne sympatiu a ústretovosť autora knihy k Slovensku a požiadavkám slovenských politikov, ktorí by chceli československé spolužitie na princípe dvoch rovnoprávnych národov. Táto myšlienka sa tiahne celou knihou od jej titulu až po posledné strany ako červená niť.

Miestami sympatia hraničí s idealizáciou, aj keď kvitujem, že pri opise pomerov v "slovenskom štáte" (presnejšie v Slovenskej republike 1939 – 1945) je jeho postoj jasný, jednoznačný a intelektuálne poctivý.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Žiadne vajatanie, žiadne "ale" a "keby". Tu už neplatí to, čo na mnohých iných miestach knihy, že autor sa len drží faktov a nechá čitateľa, nech si vyberie, komu dá svoje sympatie.

Dočítajte tento článok
s predplatným SME.sk.
Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Zuzana Kepplová.

Odmení rodiny za to, že sú. A Slovnaft dostane trošku po prstoch.


17m
Beata Balogová, šefredaktorka denníka SME

Je správne, že Čaputová priznala chybu.


59m
Základy stožiaru pred budovou Národnej rady

Slovenské politické strany sú zahľadené do seba, sledujú len vlastné preferencie.


Jozef Lenč 1 h
Publicista Matúš Ritomský.

Liekom na fascináciu zlom je jeho porážka.


3 h
SkryťZatvoriť reklamu