Autor je sociológ, pôsobí na Kodanskej univerzite
Po krátkom období, keď bolo ideálom modernej identity svetoobčianstvo, pozorujeme v posledných rokoch návrat k nacionalizmu. Národovectvo sa hlási o slovo nielen v strednej Európe, ale po celom svete, a to v rôznych baleniach.
Napríklad: v nedávnej eseji pre Postoj vyzýva Lukáš Krivošík na to, aby sme si osvojili nový, ekonomicky liberálny a kresťanský nacionalizmus, ktorý nás oduševní „k tvorivým činom pre svoj národ vo všetkých oblastiach ľudského snaženia“.
Na rozdiel od starého nacionalizmu, ktorý bol previazaný „s paternalizmom, etatizmom a so socializmom (v širokom zmysle slova)“.
Krivošík tu opakuje bežnú mantru, že existujú dva druhy národovectva: populistický šovinizmus, teda Hitler a Mečiar (čítaj: zlé), a kultivovaný nacionalizmus, často dôstojne označovaný ako „patriotizmus“. Ten predstavujú náhodné osobnosti, konvenujúce autorke či autorovi daného textu, pre Krivošíka Winston Churchill (čítaj: dobré).
S trochou irónie môžeme použiť nepodarenú terminológiu nedávneho prezidentkinho novoročného prejavu: akoby sme mali nacionalizmus poddanský a nacionalizmus kráľovský.
Ešte viac sa tak dostáva do popredia triedny rozmer tohto rozdelenia. Populistický šovinizmus je ópiom luzy, „patriotizmus“ hodnotou kultúrnej elity. Nie nadarmo uvádza Krivošík ako príklad správnej národnej pýchy hrdosť na slovenských vedcov (vedu si predsa vážia kultivovaní ľudia).
