Autorka je sociálna poradkyňa a analytička
Dlho to nebývalo zvykom, vlastne ani nevznikalo „to“ - verejné spojenectvo s ľuďmi z krajnej pravice na úrovni politických elít. Niežeby pod strechou slovenského parlamentu nebublali vzájomné sympatie. Ale tak nejako bolo spoločensky nevhodné ukazovať ich na verejnosti.
Koniec koncov, slovenská krajná pravica – tá skutočná, s túžbou po bielych dňoch, so strašením cudzincami, čo slovenským (tiež bielym) mužom vezmú ich prácu a ženy, s históriou bitkárov a so záľubou v replikách uniforiem - vpochodovala do parlamentu až v roku 2016, do exekutívy ešte o tri roky skôr.
Vtedy ich (azda okrem Jadranky Handlovskej) málokto z takzvaných elít vítal. A tie politické (ak samozrejme „elitou“ myslíme kohokoľvek, kto sa ocitne v parlamente) už vôbec nie.
Skôr sa ich štítili.
V čase, keď sa stavali hrádze
Hovorilo sa o nejakých „hrádzach“, ktoré treba proti nim stavať. Dokonca aj tí, čo mohli mať s nimi spoločný elektorát (ako Andrej Danko) síce blúznili o trieštení vlasteneckých síl, ale hajlujúceho adepta na poslanca (pamätáte sa - chalani vo vani) radšej stiahol z kandidátky. Niežeby si ten potom nenašiel svoje (a nie nevýznamné) miesto v bratislavskej samospráve.
A aj keď sa špekulovalo o dohodách v zákulisí, o tom, že by krajná pravica mohla dodať mainstreamu pár chýbajúcich hlasov k zákonom, ktoré nevládal pretlačiť sám (napríklad o zastropovaní dôchodkov), takmer nikto (azda s výnimkou Richarda Sulíka) sa otvorene nepriznal k tomu, že by si s neonacistami sadol za jeden stôl (ani na nejakej pumpe v Rakúsku).
Aj keď... povedzme si rovno. Vtedy sa málokto z parlamentu priznal vôbec k nejakej neresti, napríklad k tomu, že niečo ukradol.
Ako keby niekde v kolektívnom vedomí – ešte pred pár mesiacmi – bola zakódovaná zásada, že ak chcete, aby vás považovali za demokrata či demokratku, nemôžete hlasovať za návrhy ľudí, ktorí svojím životným príbehom (a inými návrhmi) hovoria, že nebudú slušní.
Samozrejme, rátate s tým, že oni to skúsia a budú hlasovať za niektoré vaše návrhy, aby to vyzeralo, že vedia aj spolupracovať. Ale vy stále ukazujete, kadiaľ vedie vaša červená čiara. Tak nejako filozoficky: že nielen ten okamih dosiahnutia cieľa, ale aj cesta, ktorá k nemu vedie, je dôležitá. A možno dokonca (pre pevnosť a trvácnosť tohto cieľa) aj o niečo viac.
Potom prišli „hodnotové otázky“
Keď patríte medzi vládnucu „elitu“ a navyše ste v ústavnej väčšine, máte predsa iné možnosti. Predkladať zákony, hľadať kompromisy s tými, s ktorými už ideový prienik mám (napríklad vo forme koaličnej dohody) a najmä reflektovať, či keď (mi) to nejde, nie je chyba niekde v mojom myslení a jeho malej kompatibilite so svetom okolo mňa.
Tá moc, ktorú v tom krátkom období máte, vám dáva možnosť nespájať sa s hocikým.
Ale stačilo pár mesiacov a pár ľudí z vládnej koalície zistilo, že používať dookola pojmy „hodnotové otázky“, čo vedú k „hodnotovým prienikom“, je ako zakryť splašky alobalom. Na prvý pohľad vidíte len jagavý odlesk, žiadnu špinu.
