Autorka pôsobí na Gymnáziu C. S. Lewisa a v Nadácii Zastavme korupciu
Kedysi, niekde na prahu detstva, som v knižnici u našich narazila na knihu rozprávok bratov Grimmovcov vydanú začiatkom 20. storočia. Boli to príbehy plné hrôz, písané jazykom dávno mŕtvych ľudí, sprevádzané drobnými mrazivými perokresbami.
Hneď v prvej rozprávke sa nachádzal opis pekla. Mladú ženu po tom, ako stúpi na chlieb, boh potrestá znehybnením a vystavením sťaby živej sochy v galérii v pekelných záhradách. Diabli sa prechádzajú a smejú sa na sochách znehybnených živých a všetko cítiacich hriešnikov.
Žena je naveky živá a nehybná. Vníma. Dovidí však len dole.
Znehybňujúci mýtus
K zemi hľaď! je názov filmu, ktorý sme dostali ako vianočný darček od režiséra a scenáristu Adama McKaya. Je to fajn film, lebo smiech cez slzy na sebe samých a škripot zubov je jedným z najvzácnejších výstupov umenia.
Zároveň je tento film nebezpečný, lebo, možno neúmyselne z pozadia, no s o to mocnejším efektom, recykluje jeden jedovatý a znehybňujúci mýtus, v dôsledku ktorého sme ako ľudstvo momentálne v nemilých ťažkostiach.
Ide o mýtus, ktorý sa na Slovensku teší mimoriadnej obľúbenosti. Je ním presvedčenie, že všetci politici sú paušálne zlí a my ostatní zase paušálne ich obete.
Nič medzi.
Z tohto populárneho mýtu sa šikovne odvodili rôzne životaschopné odnože, ako napríklad: človek, ktorý vstúpi do politiky, má buď pokrivený charakter, alebo sa mu pokriví okamžite po kontaminácii svetom politiky. Prípadne: slušný človek do politiky nevstúpi.
A ešte jedna vydarená odnož, špecifická pre malebné karpatské kraje: Ak niečo v spoločnosti nefunguje, máš len dve možnosti: stiahnuť sa za plot svojho mikropozemku a ignorovať svet alebo vyjsť do ulíc so zbraňou v ruke. Nič medzi tým.
Tieto mýty a ich výtrusy kreslia fatálny obraz sveta, v ktorom sme naveky rozdelení na zlých pánov a dobrých poddaných.
