Autor je analytik INESS
Novoročný darček Európskej komisie v podobe zaradenia jadra a zemného plynu medzi udržateľné zdroje energie vyvolal oslavy, veľký nárek, ale aj sklamanie. Celý príbeh taxonómie je však ukážkou toho, že v EÚ sa energetická politika nerobí analyticky, ale najmä politicky.
Bitka o definíciu
Taxonómia má rozdeľovať zdroje energie podľa kritéria udržateľnosti. Na prvý pohľad to znie nevinne, ba až zbytočne, "udržateľné" znamená v EÚ už tridsať rokov len to, čo sa nemíňa, teda "obnoviteľné". Vietor, slnko, voda, prípadne biomasa, ktorá sa tam akýmsi nedopatrením dostala.
Tento rebríček má však inú funkciu. Na základe neho sa budú rozdávať peniaze v rámci Zelenej dohody a zároveň má slúžiť ako informácia pre finančné trhy, aby sa tak "správne" rozhodli, ktoré projekty financovať a ktoré nie.
Kde sú peniaze, tam je, pochopiteľne, bitka o definíciu.
Podpísať Parížsku dohodu alebo rýchlejšie znižovanie emisií dokáže každý politik, ale až pri detailoch príde na lámanie chleba. Zrazu sa ukáže, že EÚ nie je štát, ale spolok 27 krajín s výrazne odlišnými hospodárskymi podmienkami a stratégiami, ako znižovanie emisií dosiahnuť.
Ako môže potom Európska komisia v jednom dokumente vyhovieť všetkým naraz? Bez toho, aby sa ten rebríček nestal len kusom papiera?
Oranžová pre plyn a jadro
Pochopiteľne, jadro milujúce Francúzsko považuje nukleárne investície za perfektnú cestu na zníženie emisnej stopy a nevyhnutnú podmienku na elektrifikáciu priemyslu. Rovnako si veľa iných krajín vrátane Slovenska nevie vlastnú transformáciu výroby energií predstaviť bez zemného plynu.
Nie je preto prekvapujúce, že aj jadro, aj plyn dnes v taxonómii byť musia. Ale diabol je v detailoch – jadro ani plyn nedostali zelenú, ale skôr oranžovú.
Podmienka, že projekt novej jadrovej elektrárne musí mať vyriešené dlhodobé úložisko odpadov, je na prvý pohľad pochopiteľná, ale na druhý už nie. Absencia úložiska nie je najväčší problém, ktorý dnes máme, a Komisia si je veľmi dobre vedomá, kto všetko (aj aktivisti) blokuje ich vznik.
Avšak zvyšné dve podmienky sú absurdné. Európska komisia chce schvaľovať každý nukleárny projekt – aby výstavba trvala ešte dlhšie? Nezmyselný je aj časový limit schváleného stavebného povolenia do roku 2045.
