Autor je bývalý sudca Súdneho dvora EÚ
Právny prostriedok nápravy podľa § 363 Trestného poriadku nemá v demokratickom právnom poriadku svoje opodstatnenie. Ukážem, prečo si to myslím.
Paragraf 363 nezbavuje možného páchateľa viny
V spore týkajúcom sa § 363, ktorý umožňuje generálnemu prokurátorovi zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, stoja na jednej strane ministerka spravodlivosti, predseda Súdnej rady a niektoré občianske združenia, na jeho druhej strane predseda parlamentu, generálny prokurátor a parlamentná opozícia.
V tejto súvislosti ma zaujali najmä tieto výroky:
i. Keď máme viaceré rozhodnutia súdov ohľadom trestného stíhania a zasiahne do toho generálny prokurátor, vytvára to konflikt medzi inštitúciami. Podľa mňa by tento priestor generálny prokurátor nemal mať (ministerka spravodlivosti Mária Kolíková);
ii. Trváme na tom, aby sporný paragraf 363 zostal v nezmenenej podobe. Paragraf bol zavedený pred pätnástimi rokmi a doteraz nikomu nevadil. Keby si všetci prokurátori a vyšetrovatelia poctivo robili svoju prácu, tak by sa nikdy paragraf 363 nevyužíval (predseda parlamentu Boris Kollár);
iii. Proti rozhodnutiu generálneho prokurátora podľa paragrafu 363 nie je prípustný žiadny opravný prostriedok. Spôsob, akým si Žilinka vykladá paragraf 363, môže byť protiústavný. Generálny prokurátor patrí do systému výkonnej moci a nemôže revidovať právne názory senátov Najvyššieho súdu (predseda Súdnej rady Ján Mazák);
