Autor je bývalý sudca Súdneho dvora EÚ
Nie, návrh novely Trestného zákona na trestanie dezinformácií nie je návratom k totalite. Svojimi legislatívnymi návrhmi noviel Trestného zákona a Trestného poriadku ministerka spravodlivosti Mária Kolíková, naopak, vyzvala verejnosť na diskusiu.
Návrh trestnoprávneho obmedzenia slobody prejavu má byť odpoveďou na celkový negatívny vplyv rôznych dezinformácií, ktoré dnes šíria najmä sociálne siete ako nové základné masovokomunikačné prostriedky.
Nech si robia, čo chcú, ale nech neškodia
Odrazím sa od názoru britského filozofa Johna Stuarta Milla (1806 – 1873), podľa ktorého každý má právo robiť si, čo chce, a osvojiť si správanie, ktoré je pre iných neakceptovateľné, pokiaľ im tým nerobí škodu.
V tomto duchu Európsky súd pre ľudské práva bráni slobodu prejavu, ktorá zahŕňa aj minoritné informácie, pretože „v oblasti, v ktorej je nepravdepodobnosť existencie akejkoľvek istoty, by bolo obzvlášť nezmyselné obmedziť slobodu prejavu len na všeobecne akceptované myšlienky“ (prípad z roku 1998 Hertel proti Švajčiarsku).
Pán Hertel mal švajčiarskymi súdmi pod hrozbou trestu zakázané tvrdiť, že potrava pripravená v mikrovlnných rúrach je nebezpečná pre zdravie. Hoci jeho tvrdenia boli pre spoločnosť šokujúce, nikomu nimi nespôsobil škodu ani nenarušil poctivú hospodársku súťaž.
Bolo by nepochybne v rozpore s hodnotami liberálnej demokracie, ak by sa v prípadoch, ako bol jeho, pripustila možnosť zakázať to, čo len šokuje.
Podobne platí, že ak napríklad kritizujem náboženstvo a tým šokujem jeho veriacich, takáto kritika je súčasťou debaty, ktorej všeobecná povaha nespôsobuje škodu, nikoho sa konkrétne nedotýka a nemožno ju preto zakázať.
Radšej mažte, kým zazdieľajú (komentár) Čítajte Tak to musí byť aj v prípade, keď v súvislosti s novou súdnou mapou ministerka spravodlivosti vysloví, „že proti reforme sú aj korupční sudcovia“. Pri súdnej reforme bola totiž od začiatku debata o dvoch jej vnútorne previazaných cieľoch: vytvoriť podmienky na špecializáciu sudcov a odstrániť korupčné väzby.
Kritizovaný výrok ministerky spravodlivosti si osvojujem ako vlastný práve v kontexte vecnej a časovej súvislosti oboch cieľov (aby som sa vyhol paranoidnej predžalobnej výzve, radšej hneď upresním, že tým nemyslím žiadneho konkrétneho sudcu-odporcu súdnej mapy).
Inak sa pri sledovaní korupčného vývoja, ktorý systémovo zasiahol slovenskú justíciu, možno oprieť aj o staršiu analýzu.
Po vytvorení malých okresných a krajských súdov v roku 1997 sa v ich kritike kolega zo žilinského súdu Peter Hrnčiar vyjadril tak, že korupcia sudcov v klasickom zmysle „vychádza zo vzťahov a známostí, vzájomných odporučení. Najhoršie sú prípady, keď vznikne väzba, ktorá funguje aj celé roky. Overiť sa to dá napríklad tak, že určité veci určitého účastníka či advokáta rieši vždy jeden a ten istý sudca“ (Koľko tvárí má korupcia?, Fórum občianskej spoločnosti, apríl 2000).
Nedávno prevalené podozrenia z justičnej korupcie nielen v rámci bratislavských súdov, ale aj žilinských, dávajú tomuto postrehu spred dvadsiatich rokov silný politický a vecný dôvod na to, o čo sa usiluje v rámci novej súdnej mapy ministerka spravodlivosti.
V tomto kontexte jej všeobecné vyjadrenie o odporcoch reformy mohlo sudcov síce šokovať, ale nikomu konkrétnemu sa tým nespôsobila škoda ani iná relevantná ujma.
Vonkajšie okolnosti, ktoré sprevádzajú fungovanie sociálnych sietí, ako je facebook, často poukazujú na falošnú a dezinformačnú komunikáciu, ktorá spôsobuje bolestný zmätok v srdciach a hlavách tých, ktorí sa do nej zapojili.
Takáto zavádzajúca komunikácia oprávnene každú demokratickú spoločnosť môže šokovať, ale ak nespôsobuje inému konkrétnu škodu či relevantnú ujmu, nie je podľa môjho názoru pádny dôvod na rozlišovanie medzi slobodou prejavu s pravdivým a nepravdivým obsahom.
Koľko ľudí zabili dezinformácie? Čítajte V rámci svojho demokratického uváženia štát nemôže len z dôvodu všeobecnej škodlivosti dezinformácií zasiahnuť proti nim prostriedkami trestného práva.
Z podstaty demokracie vzniká aj v ére dezinformačných sociálnych sietí príkaz pre štátne orgány nesiahať trestnoprávne na slobodu prejavu, keď sú dostupné menej invazívne právne prostriedky, ako sú napríklad prostriedky v správnom alebo občianskom práve.
