Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Pamätám si jedného, ktorý mi pripomínal môjho mladšieho brata. Fyzicky hromotĺk, ale dušou decko. Volal sa Michail.
„Nemáš pastu na zuby?“ spýtal sa ma, keď sme sa videli prvýkrát.
Pozorujem teraz ruských vojakov, ako vystupujú z lietadiel na letisku bývalého kazašského hlavného mesta Alma-Ata, rozmiestňujú sa okolo strategických objektov a s pokojným sebavedomím zaujímajú pozície.
Sú to iní chlapci ako tí, ktorých som poznala, s ktorými som pila vodku a vymieňala cigarety za priepustku na druhú stranu frontovej línie.
Na strane čečenského boja
Bol studený január 1997. Už pred vyše dvoma rokmi poslala ruská vláda do Čečenska vojakov, tanky, obrnené transportéry i namyslených generálov, aby bleskovo zlikvidovali protiruské povstanie.
Čečenci si zmysleli, že budú žiť sami, bez diktátu Moskvy. Hoci sa mnohým už vtedy zdal tento nápad trochu bláznivý, vo svete bolo dosť ľudí, ktorí malému severokaukazskému národu fanúšikovali.
Ako na futbale. Nekriticky, v snahe nevidieť chyby na strane obľúbenca a zveličovať tie, ktorých sa dopúšťal súper. A že ich bolo.
Do armády fanúšikov slobodného Čečenska patrila väčšina západných novinárov. Aj ja.
Čečenci si nás náležite vážili. Hostili nás, delili sa o posledné, čo mali. A ako vojna pokračovala, bolo toho čoraz menej.
