Milé čitateľky, milí čitatelia,
zabúdame na tú mlčiacu príčetnú časť spoločnosti, ktorá krajinu drží pokope. Lebo si nerobí rýchlokurz epidemiológie na sociálnych sieťach. Lebo nemeria svoju slobodu rúškami a počtom namosúrených ľudí na Ficových protestoch. Lebo nemyslí len na seba.
Politici, ktorí ani na chvíľu nedokážu odtrhnúť zrak od prieskumov verejnej mienky, sa im momentálne neprihovárajú. Sústreďujú sa na tých najhlučnejších, ktorí ich vlastne poriadne nepočúvajú. Lebo chcú počuť len ozvenu svojich prianí.
Pod výraz sloboda pozametali aj také predstavy, ktoré sa v slušnej spoločnosti nevyslovujú.
Politici ako Robert Fico, ale aj Igor Matovič tú hlučnú menšinu stavajú na piedestál. Vraj teraz oni predstavujú to, čo národ naozaj chce. A tak aj tí politici, ktorí nie sú úplne nakazení populizmom, zjednodušujú svoje odkazy a ohýbajú ich, aby nenarazili na hrany nahnevaných.
Strácame príčetných
Lenže tým postupne strácajú aj tú časť spoločnosti, vďaka ktorej táto krajina ešte funguje. Učia deti v škole, chodia do práce a liečia chorých. Nie v podmienkach, aké by mali v krajine, kde sa na zdravotnom systéme roky nepriživovali veksláci s CT prístrojmi a podnapití nominanti strany, ale väčšina robí, čo môže.
A tak práve to jadro spoločnosti, ktoré nás v kľúčových momentoch dokáže udržať na strane demokracie, môže mať pocit, že začína byť v menšine. Že pre politikov nie je zaujímavé, lebo nepotrebuje dennú zábavu.
Nepotrebuje insitné odkazy na facebooku a nepotrebuje presviedčať, že savo a lieky pre kone nerozpustia pandémiu, ale možno len pečeň užívateľa.
Očakávajú však, že nehodíme cez palubu vzdelanie, kultúru a väzby na demokratickú Európu pre nejakú stranícku kalkulačku.
Vivat hlúposť
Publicista Michal Havran nás už roky upozorňuje, že sa posúvame k spoločnosti, kde sa postupne za hlúposť prestanú ľudia hanbiť, ale budú ju demonštrovať ako druh cnosti. Aj hlúposť nás oslabuje v časoch, keď ide o demokraciu, lebo nedokážeme rozlišovať, kto naozaj háji záujmy krajiny a kto háji len záujmy tých, čo ich držia pri moci.
V časoch, „keď sa Rusi rozhodli, že si opäť kameňožrútsky zajedia na východe nášho východu“ a keď štát, ktorý si plní svoje povinnosti iba voči tým, ktorí ho ovládli.
A potom ešte voči tým, „ktorí si z pozície Žilinku myslia, že musia akútne riešiť zmluvu s Američanmi, a keď si to pozriete, s pocitom, že to je iba preložený materiál z ruskej ambasády, tak nadobudnete pocit, že právo tu už naozaj nikto neštudoval, že predsa nie je možné, aby sa takýmto jazykom vyjadrovala inštitúcia, od ktorej očakávame, že bude kultivovať práve ten druh myslenia, ktoré je dnes v rozpore s našou skutočnosťou,“ píše Michal Havran.
Čítajte: Sme frenetickí a hysterickí, pohoršujeme sa nad všetkým naraz
Ten Žilinka?
Hovoríme o tom Marošovi Žilinkovi, ktorý v čase, keď sa vyjadroval k obrannej zmluve s Američanmi, akoby robil referát o zahraničnopolitických náladách v klube sympatizantov Smeru, sa rozhodol vycestovať na oslavy 300. výročia ruskej prokuratúry. Oslavovať spolu s inštitúciou, ktorá napríklad len pred mesiacom zakázala činnosť jednej z najvýznamnejších organizácií na ochranu ľudských práv v Rusku.
Moja kolegyňa Zuzana Kovačič Hanzelová sa opýtala Špeciálneho prokurátora Daniela Lipšica, či by sa zúčastnil na takejto akcii. Povedal, že nie. „Podľa mňa musíme byť ako prokurátori zdržanliví, aby nevzniklo ani zdanie, že sa venujeme iným otázkam, ako by sme sa mali,“ povedal v rozhovore Lipšic.
Čítajte: Lipšic: Nátlak na špeciálnu prokuratúru bude pokračovať
Toxické siete
Zrazu ľudia z celého Slovenska zistili, že tu máme Miloslavov, a nie preto, že je tam nejaká pamätihodnosť, ktorú by si niekedy pozreli, ale preto, že sa na chvíľu stal symbolom detského násilia a šikanovania. Detský gang opil, vyzliekol a bil 11-ročné dievča. Nahrali si to na video a šírili na sociálnych sieťach.
Mnohí ostali paralyzovaní. Niektorí skontrolovali mobily svojich deti a zisťujú, čo sledujú na TikToku. Niektorí večer po zhasnutí svetiel v detských izbách ešte nakukli, aby sa uistili, že deti pokojne spia, a možno si povedali, že sa im to nemôže stať, aby ich deti niekoho šikanovali. Lebo zázemie a výchova.
Lenže psychologička Mária Anyaliová v rozhovore s kolegyňou Danielou Hajčákovou hovorí, že „nemusí ísť o deti z nefunkčných rodín. Boli medzi nimi aj deti so zázemím, s dobrými výsledkami s ašpiráciou na vysokú školu, ale dostali sa do obdobia, že boli veľmi nešťastné. Môže do toho vstupovať aj túžba po moci, potreba niekoho ovládať, lebo dieťa nemá kontrolu nad tým, čo sa mu deje, túžba po vzrušujúcich zážitkoch, ktoré sa môžu vymknúť spod kontroly.“
Anyaliová hovorí aj o tom, či sa môže útočník alebo obeť vrátiť do normálneho života a ako ich to poznačí. Ako máme pristupovať k týmto deťom, aby sme tragédiu ďalej neprehlbovali?
Keď sa za oslavovaných hanbíme
Slovenského básnika Andreja Žarnova mnohí oslavovali. Niektorí z nevedomosti a niektorí s plným vedomím jeho temnej minulosti.
V tej minulosti sa nevolal Žarnov, ale František Šubík, sedel v Štátnej rade vojnového štátu a bol úzko spätý s jeho režimom. Kolega Peter Getting vysvetľuje, že Žarnov, o ktorom dokonca aj RTVS odvysielala oslavný dokument, bol členom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, vedúcim zdravotného oddelenia ministerstva vnútra, „čo v tých časoch značilo, že de facto bol šéfom slovenského zdravotníctva, aj prednostom jedného z oddelení na Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy“.
Bol svedkom prípravy holokaustu a nikdy sa Židov nezastal. Považoval nacistické Nemecko za vzor a ochrancu aj v oblasti hygieny. Len národ v amnézii oslavuje básnika s takou minulosťou. Asi máločo hovorí tak veľa o ľuďoch než to, koho si vyberajú za svojich hrdinov.
Čítajte: Básnik Žarnov oslávil fašistov, lekár Šubík odsúdil Židov
Ďakujem pekne, že nás čítate a podporujete.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
