Ešte pred niekoľkými rokmi platilo takmer do bodky, že nad rozsudkami o extrémistických trestných činoch sme si mohli nanajvýš poplakať či ponadávať.
Fašistovi stačilo na súde povedať, že vlastne nevedel, čo ten zhabaný odznáčik znázorňoval, takže extrémistický materiál rozširoval vlastne nevedomky. A tak bol v ťahu úmysel aj zavinenie, a bum, oslobodený fašista sa mohol urehotať.
Osobitne žalostne sa javili poznatky ako z prípadu v Liptovskom Mikuláši v roku 2014, kde sa pred trestným sudcom ocitol páchateľ závažného domáceho násilia. Zo súdu odišiel so zmierom a s pokutou 150 eur, z ktorých so súhlasom prokuratúry aj súdu šla polovica na „všeobecne prospešné účely“, konkrétne na účet občianskeho združenia Slovenská pospolitosť.
Inak povedané, odpustky za násilie putovali fašistom a štát nezaviazal násilníka ani len na sľub, že v trestnej činnosti nebude pokračovať, ba ani na vyslovenie ľútosti.
