Nebohý Peter Pišťanek raz písal o nevšednej záľube svojho deda, ktorý vynechával zo zaužívaných fráz jednotlivé slová. Podľa Pišťanka sa to naučil najprv ako čašník na Montmartri, potom ako vedúci dedinského pohostinstva v Devínskej Novej Vsi, lebo k tomuto povolaniu patrí vyhadzovanie posledných ožrancov z krčmy a k tejto činnosti zas akási strohosť.
Dedo sa svojej záľube venoval natoľko dôsledne, že keď sa z malého Pišťanka stal veľký a počúval dané frázy v neostrihanej podobe, zdalo sa mu tam vždy čosi nazvyš. Detské verzie zneli: "Nie je všetko, čo sa blyští." Alebo "Jablko nepadá ďaleko".
A keď deda naposledy viezli do nemocnice, riekol vnukovi, že nechce maľovať na stenu, ale teraz sa dlhšie neuvidia.
Nevideli sa už nikdy. Dedo sa stal v mojich očiach významnou postavou amatérskej lingvistiky a nedoceneného smeru zvaného ekonomika jazyka. Život by bol významne krajším, keby sme nasledovali jeho príklad a sem-tam redukovali svoje vyhlásenia o nejaké slovo.
Ja zas hovorím: "V noci je každá krava." Napríklad keď nás na chyby upozorňujú čitatelia.
