Autor je teológ a spisovateľ
Aj dobré, lepšie, vzdelanejšie Slovensko, plné ideálov a odhodlania, má svoje temné záľuby.
A medzi nimi okrem schopnosti nevšímať si roky sociálnu drámu, ekonomický rozklad prenikajúci rodinami, nie vylúčenými, nie okrajovými, ale skutočnými, živými rodinami, o ktorých môžete urobiť zbytočne ďalších tisíc dobromyseľných podcastov, vyniká schopnosť šíriť vo svojom prostredí banálne všeobecné vysvetlenia, hoaxy dobra a pochopenia, univerzálnu odpoveď.
Istý čas tak bola v dôsledku tejto lenivostnej poruchy lepšieho Slovenska v móde nič nehovoriaca fráza o kritickom myslení. Kritické myslenie, ktoré nám, samozrejme, všetkým chýba, je tá vec, ktorá z nás mohla urobiť lepších a vnímavejších ľudí. Keďže ho nemáme, jeho nedostatok bol odpoveďou na prakticky akúkoľvek otázku týkajúcu sa spoločnosti.
Z učňov sa stávajú fašisti? Lebo nechodia na diskusné krúžky. Babka surfuje po dänikenovských weboch? Pretože nikdy nečítala Wittgensteina. Tvoja sestra nechce injekciu? Pretože nevieš správne argumentovať, robíš fallacy a splippery a ad hominem, nerozprávaš ako diskutérsky robot, ale ako živý človek a tí vždy sklamú.
Predstavy a realita kritického myslenia
Fráza o kritickom myslení prežívala svoje najkrajšie obdobie v čase pred chorobou, inými slovami – znamenala, že váš spoludiskutujúci je idiot. Keďže však žijeme v konfekčných módach myslenia, znamenalo to trochu viac.
Niečo ako hypotézu zlepšenia, možnosť obrátenia prísediaceho idiota na aktívneho diskusného robota schopného dokonca vďaka svojmu kritickému mysleniu obhajovať aj opačnú pozíciu, ako zastával, pretože v mytológii kritického myslenia nie je dôležité, čo si myslíte, dôležité je obhájiť podľa manuálu čokoľvek.
Kazatelia kritického myslenia síce nepostrehli, že jeden z pilierov moderného myslenia a všetkého, od čoho oni sami odvodzovali svoju vianočnú rozprávku o hrejivom argumentačnom komforte, Martin Heidegger, bol zároveň významným spoluautorom nacistického intelektuálneho étosu.
